Prešľapujem z nohy na nohu. Za mnou počuť len nekonečné zavíjanie, z ktorého mi naskakujú zimomriavky. Hľadím pred seba do hmly zakrývajúcej husté stromy tmavého opusteného lesa.
Ako som sa sem dostala?
Posledné, čo si pamätám je drevená chalúpka zaliata slnkom. Myslím, že tam bol aj dvor… Áno! Veď na ňom sme sa predsa hrali s mojou sestrou predtým, ako sa to stalo.
Ale čo sa vlastne stalo?
Táto informácia sa akoby vyparila z mojej pamäte.
Pri každom mojom kroku je počuť prašťanie suchého lístia a konárikov. Snažím sa byť čo najtichšie, ale moje srdce zbesilo bijúce až kdesi v hrdle musí byť počuť na stovky metrov.
Hmla začína miznúť a spolu s ňou sa rozjasňuje aj moja myseľ… A odrazu presne viem, ktorý moment obrátil celý mne známy svet hore nohami.
„Asi bude pršať,“ oznámi mi sestra, keď v diaľke zbadá približujúcu sa čierňavu. „Počkaj tu, zbehnem to povedať rodičom,“ a stratí sa v chalupe.
Nevenujem jej však takmer žiadnu pozornosť. Mám plné ruky práce so sadením čučoriedkového kríka. Po takmer desiatich minútach sa s ním konečne dotrápim.
Búrka už je skoro tu. V diaľke sa už trbliecu prvé kvapky. Poobzerám sa okolo seba, ale sestra sa ešte stále nevrátila.
„Linda?“ volám na ňu keď vstupujem do chalupy.
Odpovedá mi však len podivné ticho.
„Mami?“ zakričím hlasnejšie
Nič.
„Ocko?“ skúšam a popritom otváram dvere na všetkých izbách.
Nikde nikto.
Ešte raz sa poobzerám po chalupe a keď už plánujem vyjsť opäť na dvor, zbadám pokrčený papierik pri vchodových dverách.
„Osud si žiada splatiť dlh. Tá, ktorá sa narodila počas letného slnovratu a má v sebe dušu démona je kľúčom k zatvoreniu pekelných brán. Musíte konať rýchlo. Prídem vo forme ohnivého dažďa.“
Obráti sa mi žalúdok. Čo najrýchlejšie vyletím von aj keď viem, že už je pozde. Auto mojich rodičov akurát zachádza za horizont.
Som v tom sama.
Dieťa letného slnovratu. Tak, ako to sudičky chceli.
Až keď zahrmí si ale uvedomím, ako blízko sú už prvé kvapky. Keď sa na nich lepšie pozriem, zdá sa mi, že je na nich čosi zvláštne. Žiaria, svetielkujú a sála z nich teplo.
V tom mi docvakne, že ten ohnivý dážď nebol len taká metafora.
Otočím sa opačným smerom a rozbehnem sa priamo do hustého lesa obklopujúceho okolie chalupy. Za mnou počuť syčanie a akési divné zvuky, ktoré znejú akoby pochádzali z iného sveta.
Bežím najrýchlejšie ako viem, no hluk za mnou sa stále približuje.
Nohy ma začínajú zrádzať. Spomaľujem. Podlamujú sa mi kolená a odrazu padám k zemi. Až vtedy si všimnem hustú hmlu obtáčajúcu sa okolo mňa ako jedovatý had.
Myseľ mi opantá známy pach. Odrazu sa vo mne preberie vedomie, ktoré ale nepatrí mne. „Otvor pekelné brány. Na to si bol vyslaný do tohto sveta!“ prikazuje mi neviditeľný hlas.
„Áno, pani moja,“ z úst sa mi rinú slová cudzím hlasom.
Démon. Tak v liste nazvali moju druhú dušu. Prebral sa vo mne a teraz sa snaží dokončiť to, čo pred 16 rokmi začal. Vtedy ho zastavila len moja telesná schránka, ktorú sa teraz opäť snaží ovládnuť.
Musím bojovať. Nesmiem mu to dovoliť!
„Nie!“ zakričím z plných pľúc.
Cítim moc, ktorá zo mňa vylieta ako lúč svetla. Vyciciava ma a ja pomaly upadám do nekonečnej temnoty. Všetko naokolo tíchne…
Keď sa zobudím, je noc. Všade okolo mňa sú len tmavé stromy a hustá hmla.
Kde to som? Snažím sa spomenúť si, no myseľ mám zahalenú rúškom zabudnutia.
Naokolo počuť akýsi hluk a tak sa rozhodnem, že tu nemôžem zostať. Dvihnem sa teda na nohy a vykročím po suchom lístí kamsi do neznáma.
…teraz už viem, že mám poslanie a moc. Som kľúčom. Sľubujem, že týmto sa všetko zmení. Brány pekla už nikdy nikto neotvorí.