Nikto z nás nebol pozvaný. Nikomu z nás neprišlo akékoľvek formálne tlačivo deklarujúce potrebu našej účasti. Nikto nebol čo i len priamym príbuzným zosnulého – napriek tomu sme však všetci prišli, v rovnaký čas, v totožnej smútočnej nálade, jednoducho tak, ako to klasický bontón pohrebu dovoľuje. Sme tu.
Hudobníci zavíjajú v kakofonických tóninách rytmu symfónií, lavírujúc presne na prahu medzi neznesiteľným a nepočúvateľným. Ale to je už raz tak – my umelci nedokážeme trúchliť krásne. V tom je naša prirodzenosť. Dokážeme len skuvíňať ako vyhnané psy a dokážeme gniaviť v zuboch naše vlastné srdcia, kým krv z nich nepolieva zem, ktorá naše utrpenie aj tak nikdy nepochopí. Sme odsúdení nenávidieť príčiny našich smútkov, hnev rozožierajúc naše pľúca z ich vnútornej podstaty.
Rodíme sa a umierame vo víre svojich vlastných vášní – to je všetko, na viac sme neboli predurčení.
Ponad plecia tých predo mnou vidím rakvu klesajúcu do zeme, ktorú nik nedrží, a tak sa stáva jej pohyb čisto mimovoľným, akoby iniciovaným rukami neexistujúcich božstiev. Nesie sa s ladnosťou a pôvabom pierka vo vetre napriek jej váhe na našich dušiach.
Zo severu, ktorý možno raz býval východom, sa ozve škriekavý nárek.
Ako na pokyn spoločne pokľakneme. Niežeby bola naším dohodnutým signálom táto emočná reakcia, no na našu koordináciu to stačí. Zbavuje nás to jazykových bariér – v smútku sme si predsa jednotní. Jediná forma ekvivalencie v nerovnomernom svete.
Kým rakva klesne na hladinu našich očí, spustí sa dážď, ktorý zmýva farby z našich pomaľovaných klobúkov a kabátov. Pod fasádou kreativity tak ostávame nahí a bezbranní, v čiernom, myšlienkovo nepodfarbenom oblečení. Dážď zmýva všetko, čo chcelo zostať nesmrteľné. Zostávajú nám tak len výčnelky a rezy a nedokončené stehy, skrátka, všetky naše chyby. Mimo nich sme tabula rasa.
Potlesk. Až vtedy si uvedomím, aké má krásne šaty. Ako mu to vlastne svedčí, ako jeho biela pokožka tvorí k róbe nádherný kompozičný kontrast. Chcem mu to povedať, no z hrdla sa mi vyderie len akýsi povzlyk.
V nádherných hodvábnych šatách a sklenenej rakve totiž vzdávame zbohom zo sveta Umeniu.
Nikto ho nezabil a nikto nepochoval. Rovnako nikto nebol pozvaný a nikto neprišiel – no predsa tu dnes stojíme všetci. Sme paradoxmi mŕtveho bytia. Sme posledné pozostatky toho, čo leží v rakve.
V pozadí počuť jemný plač básnikov, ktorých upokojujú maliari. Nemajú toho veľa spoločného – v podstate skutočne málo – no ich ruky sú trýznené perami úplne rovnako. Útechu tak nachádzajú v spoločných mozoľoch. Sú spôsobené nenútene, akoby na ich ruky prirodzene patrili. Je to ich ortieľ, predestinácia, ich osobná láska. Dôkaz deterministického charakteru sveta – všetko je predurčené, my tu a všade inde len nie tu, ono v rakve a všade inde, len nie v nej. Rukami času a osudu sú nám tak do duší vpísané storočia. V nich je súbežne prítomný tento okamih, či si ho pripúšťame, alebo nie.
Telo klesá na úroveň hliny a my vstávame. Niet dôvodu kľačať pred mŕtvymi – aj tak nás nevidia.
Hľadíme na rakvu kliesniacu dušu nepatriacu pod zem. Hlina sa dvíha pod nátlakom modlitieb, no nikdy dosť na to, aby sme pochované dostali späť.
Sme ako deti – stratení a bezcieľni.
Neschopní prijať, že všetko okolo nás pod našimi rukami hnije a mizne.
Raz táto zem prijme naše telá rovnako ako tieto, rovnako ako mnoho tiel pred nami. Raz pochovajú nás, umelcov, rovnako ako sme kedysi pochovali Lásku – rovnako ako ona ani my už nebudeme potrební. Raz sa s nimi stretneme opäť a v pôde splynieme v jedno.
Ale vtedy už bude neskoro.
A preto plačeme –
s noblesou,
dramaticky
a márne.