Stalo sa vám už niekedy, že ste po dočítaní nejakej knihy túžili spoznať autora osobne? Mne
sa to stalo po dočítaní švédskeho románu Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa. Ak
totiž platí, že dielo je vždy tak trochu zrkadlom autorovej duše, potom Frederik Backman je
mimoriadne vtipný, empatický a výnimočný človek, ktorého fascinuje inakosť a nebojí sa to
dať najavo.
O tom, že najmrazivejšie krimi romány pochádzajú zo severských krajín, niet vôbec pochýb.
Švédi Jo Nesbo , Lars Kepler , Camilla Läckberg či Henning Mankell vytvorili príbehy,
ktoré si získali srdcia čitateľov po celom svete. Lenže severania dokážu písať nielen napínavé
trilery, ale vedia vyčariť aj úsmev na tvári a popri tom čitateľa nenásilne dovzdelať. Spomeňte
si napríklad na zbierku románov Jonasa Jonassona počnúc Storočným starčekom a končiac
(aspoň zatiaľ) Pomstou, ktoré považujem za vtipné učebnice histórie, politiky, sociológie, či
výtvarného umenia.
Frederik Backman je ďalší Švéd, ktorý ma presvedčil, že vie písať. Vtipne, pútavo, rozumne a
hlavne, jeho dielo má myšlienku. “Byť výnimočný je najlepší spôsob, ako byť iný.” Citát z
knihy, ktoré Vydavateľstvo IKAR zvolilo na obálku slovenského prekladu švédskeho
románu Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa, do bodky vystihuje autorov odkaz. V
románe o nekonvenčnej babičke a jej výnimočnej vnučke prináša autor čitateľom vzácnu
lekciu o inakosti a tolerancii.
Sedemročná Elsa je iná, ako ostatné deti. Medzi rovesníkmi nemá priateľov a
pretože sa vymyká predstavám o normálnosti, v škole je obľúbeným terčom
prenasledovania a šikany. Elsa má však obrovské šťastie, pretože má neobyčajnú
babičku, ktorá jej pomáha bojovať so strachom a nočnými morami. Ich spoločné púte
do Ríše polobdenia-polosna Else pomáhajú zvládať problémy bežného života. Lenže
jedného dňa sa babička zo spoločnej cesty nevráti. Vnučke zanechá listy, ktoré musí
doručiť vybraným adresátom. A tak sa začína Elsina dobrodružná cesta za vzácnym
pokladom…
Inakosť ma fascinuje. Mám rada ľudí, ktorí dokážu prekročiť svoj vlastný tieň. Stotožňujem
sa so ženami, ktoré sa neboja žiť, tak ako to cítia. Nie primerane veku a zaužívaným
stereotypom, ale primerane svojim túžbam. Sympatizujem s mužmi, ktorí sa nehanbia plakať.
Odlišná farba pleti u mňa nevzbudzuje strach, ani nenávisť. Naopak, prebúdza vo mne
zvedavosť. Práve preto ma téma románu o výnimočnosti inakosti mimoriadne zaujala.
Kniha Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa však nie je iba o inakosti, ale aj o spletitosti
a zložitosti medziľudských vzťahov.
V nájomnom dome, kde býva Elsa s mamou a jej priateľom Georgom, ktorého zbožňujú
všetci okrem Elsy, žijú rôzni ľudia. Nekonvenčná babička so strelenými nápadmi,
“neznesiteľná babizňa” Britt-Marie posadnutá pravidlami a jej večne pracujúci manžel Kent,
ušomraný taxikár Alf, ožranka v čiernej sukni, mama, ktorej všetko padá z rúk a jej malý syn
so syndrómom, Monštrum v kapucni, ktorého sa všetci boja, stelesnená dobrota Maud s
manželom Lenartom – nevyliečiteľným kávičkárom a ich “poľudštený” bišónik a v
neposlednom rade obrovský čierny vlkodav, bývajúci vo vlastnom byte. Autor všetky tieto
postavy použil do svojej lekcie o tolerancii, vzájomnom pochopení a rešpekte. Tak, ako veci
nie sú iba čierne a biele, ani ľudia nie sú iba dobrí a zlí. Každý z nás má svoje bolesti a
tajomstvá, ktoré, či si to uvedomujeme, alebo nie, ovplyvňujú to, ako sa navonok správame,
ale najmä, ako nás vníma okolie.
A v neposlednom rade je táto kniha aj o odpúšťaní. Nikto nie je úplne bez chýb. Je potrebné
naučiť sa tie vlastné priznať a tie cudzie zase odpustiť.
Keďže hlavnou hrdinkou príbehu je sedemročné dievča, Frederik Backman tomu prispôsobil
aj štýl písania. Z románu je cítiť hravosť, detská zvedavosť a bezprostrednosť. Pri čítaní si na
svoje prídu fanúšikovia Harryho Pottera aj superhrdinov. A keďže je príbeh popretkávaný
rozprávkami z Riše polobdenia-polosna, nebála by som sa túto knihu podsunúť aj malému
čitateľovi. Myslím si, že pre vnímavé desaťročné dieťa by román Babička pozdravuje a
ospravedlňuje sa, mohol byť celkom poučným a zábavným zážitkom. Mimochodom, keď
raz budem mať vlastné vnúčatá, chcela by som byť presne takou istou “šiši” babičkou, ako
bola tá Elsina. Dúfam, že na to budem mať “gule”.