Dandy. Kniha od Michaely Rosovej, ktorá vo mne už asi navždy ostane. Keď som ju popri jednej ceste autom čítal, do poznámok som si zapísal: “tak akosi napoly sa nachadzam v tomto svete a napoly v dandym”. Mám pocit, že odkedy som Dandyho pred polrokom dočítal, stále vo mne akosi žije. Kradne mi myšlienky, stále sa k nemu občas vraciam. Je to malinká knižka, ktorá sa vám zmestí do vrecka kabáta a predsa – dlho ma žiadna kniha neovplyvnila tak, ako to urobil Dandy. A preto som týchto pár riadkov rozhodol venovať práve tejto zváštnej a nádhernej knihe.
Hneď ako Dandyho otvoríte, zaujme vás formátovanie textu – žiadne úvodzovky, na prvý pohľad nelogické názvy kapitol, odseky akosi úplne nopak. Neskôr začnete čítať. Zaujme vás spôsob akým sú slová pokladané do viet – tak pekne poeticky. A následne vás kniha zaujme svojím zvláštnym hranatým príbehom, ktorý znie tak neskutočne reálne a uveriteľne. Milujem ako úžasne ľahko dokáže autorka písať a nezabúda na detaily. Aj tie absolútme nepodstatné. Možno aj preto táto kniha znie tak dokonale prirodzene, dokonca surovo.
Dej sa odohráva v Berlíne, kde sa bezmenná hlavná hrdinka nedávno prisťahovala. Dlho nevieme odkiaľ a prečo. Vlastne nevieme väčšinu vecí. Príbeh je skôr o momentoch života. Prítomnosť sa prelína s minulosťou, chronológia času je popieraná. Okrem hlavnej hrdinky sa hneď na prvej stránke stretnete aj s ďalšou postavou, ktorej meno je Dandy. Červený cilinder, topánky na podpätku.
Tá kniha sa nehrá. Nezjemňuje. Ide rovno na vec. Popisuje ostro a priamo. Nezaujíma ju, ako sa pri jej slovách čitateľ cíti. A cítiti sa fakt rôzne. Občas je prekvapený, občas zmätený, znepokojený, inokedy sa cíti pokojne a komfortne. Záleží na konkrétnej scéne, moja najobľúbenejšia je tá kde varia kuskus.
Od knihy Dandy som vôbec nedostal, čo som čakal. Takže nečakajte príjemný, možno trošku temnejší opis ľudí a života. Nie, pripravte sa na príbeh o niečo zvrátenejší a hravejší. Pripravte sa na veľa tanca, umenia a špiny.