Marína je veľkým dielom ľúbostnej a reflexívnej lyriky v štúrovskej literatúre. Skladá sa z 291 desaťveršových strof. Autor v tomto diele prišiel na tematiku slovanskej vzájomnosti, lásky k vlasti a národu. Prvý sa osmelil v rozsiahlej skladbe osláviť krásu a mladosť, vysloviť nehalene svoj cit v radostnom i bolestnom prežívaní lásky. Sládkovič ako štiavnický lýceista sa zaľúbil do Márie Pišlovej. Ona opätovala jeho city, ale keď Sládkovič študoval v Halle, rodičia ju prinútili vydať sa za druhého. Sládkovič pod možnosťou straty Márie začal písať verše. Verí v Máriinu vernosť a lásku, ktorú nič nezlomí. Sprítomňuje ju v obrazoch. Vidí ju ako v izbe spieva, ako sa vyznáva zo svojej lásky k nemu, odbíja bohatého pytača a prisahá vernosť milému. Keď rodičia predsa donútili Máriu vydať sa za bohatého pernikára, Sládkovič do pôvodnej osnovy skladby vsunul pochmúrne zložky. Marína narieka nad svojim osudom. Básnik prekonáva žiaľ, víťazí v ňom vôľa a povinnosť k životu. V záverečných strofách nevyjadruje trpkosť, ale len bláznivú spomienku na krásnu lásku.
Takto vyrovnaný dopísal Sládkovič záverečné slohy, v ktorých už niet bolesti a trpkosti, len blažená spomienka na krásu, lásku v poslednej 291. slohe.
„Marína moja! Teda tak sme my
ako tie Božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
A pekný život tie kvety žili,
A diamant v hrude nezhnije!“.