Aj ja mám právo na svoj život
Zobudím sa. Vedľa mňa miska s vodou a granulami. Stále dookola to isté. Štekot psov počuť aspoň do vedľajšej dediny. Vedľa mňa starý, prašivý a chorý pes, ktorý prežíva už len z posledných síl. Po pravej strane malé, chutné, hnedé šteniatka, ktoré mi však po chvíli lezú na nervy. A potom som tu ja, malá, agresívna, pre niektorých, zakrslá čivava. Ja sám sa tak nevidím , práve naopak, som veľká , mohutná a krásna čivava s dokonalou srsťou. Áno, teraz to možno tak nevyzerá, ale, verte po pár úpravách, vyzerám ako z módneho časopisu Playdog! Kedysi som v ňom aj bol, ale to už predbieham. Pravdepodobne vás zaujíma, prečo som v útulku, a ako som sa sem dostal. Začneme zľahka.
Všetko to začalo na ulici v Soule. Pre tých , ktorým nejde geografia, to je hlavné mesto v Južnej Kórei. Presnejšie Ázia. Východná Ázia. Dobre, dobre, už dosť tohto, vráťme sa späť k príbehu!
Z ničoho nič som videl svetlo, myslel som si, že vychádzam z tunela , pretože rýchlosť bola tiež primeraná, ale keď som vyšiel von , okamžite prišlo sklamanie. Pozriem sa okolo seba, a vedľa mňa, moje kópie. Rozdiel medzi nami bol minimálny. Odlíšiť nás bolo možné len vďaka miernym farebným rozdielom. Otočím hlavu na druhú stranu a tam – anjelský pohľad na mňa. Vidím, ako sa ku mne približuje, a pocítim niečo mokré, áno bol to jazyk , lepkavý jazyk, ktorého „vôňa“, nebola najpríjemnejšia. Aj môj má momentálne rovnakú „vôňu“.
Najradšej by som sa vrátil späť, na plávajúcu posteľ , ktorá bola, podotýkam, perfektná, ale ako sa tak dívam, cesty už niet späť. Keď sa mi oči trošku viac otvoria, vidím to. Špinavá, nechutná smradľavá ulica. Ležím na nejakom kartóne, ktorý je dosť premočený. ,,Vôňou“, ktorou som bol poctený hneď na začiatku, sem aj zapadám.
Zrazu cítim, že by som mal niečo spraviť. Aha, už som na to prišiel! Mal by som sa napiť! Kto by to kedy povedal, že to bude boj, dostať sa k maminmu zdroju mlieka. Tieto kópie by mali byť moji súrodenci , avšak, arogantnosť u nich nepozná hranice. Konečne som sa dostal k mlieku. Napijem sa. Horké, slané , štipľavé chute. Pravdepodobne, mamina nemala stravu, ako sa patrí. Keď sa mi bruško ako-tak naplnilo, išiel som pozrieť okolie.
Vidím nejakú vec. Veľká kovová nádoba, ktorá smrdela. Počujem, ako sa v nej niečo hýbe. Idem bližšie , zvuk je intenzívnejší, a moja zvedavosť taktiež . Odrazu padne celá nádoba, a v nej vidno, čiernu chlpatú guľu . Hneď, ako ma tá guľa uvidela, priblížila sa ku mne. Ja, samozrejme, nič netušiac, som išiel bližšie. Keby som len tušil, že je to špinavá krysa, ani by som sa tam nepozrel. Počujem, ako na mňa syčí . Ja hneď vydám tiež podobný zvuk, len, no, slabší a pre mňa, príjemnejší. Ani som sa nestihol pozrieť, a už tu bola moja mamka , ktorá vydávala ešte horší zvuk. Bolo to vrčanie. Myslel som , že guľa hneď odíde , ale mýlil som sa. Guľa protestovala. Keby som na jej mieste, okamžite utekám preč. Mamka vydala ďalší zvuk a mne prebehol po chrbte mráz. Trošku som sa cvrkol, no dobre, trošku viac. Avšak, mám výhovorku! Som šteňa, ešte k tomu novorodenec! Po tomto zvuku krysa už odišla a ja som sa spolu s mamkou vrátil k nám domov (?). Aj keď, momentálne náš domov vnímam ako kartón , ktorému už sily nestačia. To však ani mojej mamke a zopár mojím kópiám.
Ľahnem si a vidím tmu. V tom momente som sa zobudil. Maminu som nikde nevidel, ani moje kópie , nieže by som ich mal rád, ale predsa, sme z jedného cesta. Vidím pána, ktorý sa ku mne približuje. Vyzerá ako taká konzerva plná mäsa, ktorá je však už dávno je po záruke, lebo smrad z nej, cítiť na sto honov. Mám štekať? Vrčať? Kňučať? Myslím, že nič z toho nepomôže. Odrazu som bol nad zemou. Chytil ma a pomaly dával do krabice s mrežami. Položil ma na niečo mäkké. Bola to deka, krásna voňavá ako môj pocit, keď som bol v maminom brušku. Neopísateľné! Moje kópie boli veľa mňa, ale problém bol, že som nevidel maminu. Pozerám sa naokolo, a krk mám vykrútený ako sova, ale mamka nikde. Pri našom „domove“ však vidím niekoho ležať. Je to ona, môj anjel! Avšak, nehýbe sa. Prečo?! Nezvládla to. Chýba mi. Mám kňučať od smútku? Bude ma hore počuť? Spravím to, predsa, dala mi život. Moje kópie sa ku mne pridajú, asi to cítia podobne, že sme na tomto svete, už každý sám za seba. Auto naštartuje, a ja z diaľky pozorujem moju miznúcu hrdinku.
Neprešla ani hodina, a my sme zastali, teda, auto zastalo. Otvorí sa a ja vidím, veľkú budovu. Cítim príjemné vôňe, asi je to strava bytostí, ktoré obývajú budovu. Približujem sa k tomu domu a tam je Ona. Môj pocit nádeje. Lara, border kólia. Vyzerá úžasne. Asi som sa zamiloval. Dobre, mám asi týždeň, ale láska nepozná hranice, a vek už dupľom!
Zo začiatku som nechápal , prečo tu vlastne som. Ale, pravdupovediac, páčilo sa mi tu. Dostal som nejakú miestnosť s mojimi kópiami, dobre, sú to súrodenci , ale toto používam radšej. Prevládala tu pekná vôňa, a to najlepšie, Lara. Po príchode som sa stretol s ostatnými psami, ktorí tu už boli predo mnou. Všimol som si v rohu nejakého psa. Išiel som k nemu. Nevedel som, že je agresívny. V tom momente by mi ani nenapadlo, že tento pes bude moja záchrana. Ani som nestihol zakňučať a už bol vo mne. Vydal hrozivý zvuk. Veľmi som sa bál, ale asi mám šťastie na záchrancov, pretože v tom momente prišla Lara. Po malom nedorozumení bolo všetko v poriadku. Lara a ja sme si rozumeli, bola ako moja mama. Bola bláznivá, starostlivá a, samozrejme, úžasná! Voňala bombasticky! Variť síce nevedela, ale to by sa pri mne naučila.
V tejto budove bývali každý deň nejaké aktivity, ktoré boli určené pre psov. Ja osobne som si vybral skákanie cez prekážky – agility. Dobre, som čivava, ale viem prekvapiť. V podstate, ma do toho zasvätila Lara , za čo som jej vďačný, aj po toľkých rokoch. Nevedel som, že to bude môj zdroj šťastia, ale aj poriadna lekcia. Lara bola v tomto dokonalá. Chcel som byť ako ona. Skákať vysoko a behať ako sto bleskov. Ráno začal prvý tréning pre malé plemená. To bola moja kategória. Prekážky na skákanie neboli položené vysoko. Ležali na zemi. Chcel som skákať vyššie ako Lara. Stála pri mne a povedala mi, že šteniatka ešte nemôžu skákať kvôli kĺbom. Ja som síce sklamaný, ale aj rád, že na nás myslia aj do budúcnosti. Nevedel som, že to bol všetko biznis. Dokopy nás tu je 7 z toho sú 4 moji súrodenci a zvyšok úplne cudzie šteniatka. Lara mi povedala, že ak sa budem fakt snažiť a venovať tomu čas, tak to môžem dotiahnuť ďalej, a odísť odtiaľto, lebo také ružové ako to vyzerá, to teda nie je. Pre vysvetlenie, táto spoločnosť, budova, má aj svoj reprezentatívny tím, ktorý chodieva po svete a zatiaľ ani jedno víťazstvo ich neminulo.
Teraz tá realita. Ak nebudete hoden na tento šport, alebo iné športy, pôjdete odtiaľto preč. Priznávam, sám neviem kde, a ani Lara netuší. Takže musím dať všetko do mojich síl, aby som raz stál na stupienku slávy.
Tréning ma veľmi bavil. Konečne som mohol robiť aj niečo iné. Nie len sedieť na pelechu sem – tam ležať a chôdza bola minimálna. Využil som všetky moje sily. Zajtrajšok, očakávaj ma! To bola moja myšlienka každý večer. Ubehol už mesiac a my sme prešli aj k tunelom. Ďalšia prekážka v agility. Popravde, som sa bál na začiatku, lebo však idete do tmy a nevidíte nič pred sebou, ale Lara ma uistila, že je všetko v poriadku. Veril som jej. Prešiel už rok, a ja som sa vyšplhal na najvyššie poradie zo všetkých mojich kamarátov, respektíve, teraz to bola moja konkurencia. Keď som mal rok, čakala ma vyraďovacia skúška. Buď ostanem, alebo pôjdem preč. No, a je to tu. Labky sa mi triasli, dych sa zrýchlil a moje sebavedomie tiež nadobudlo nižšiu úroveň ako zvyčajne.
Samozrejme, som to dal na pána, ako inak pri mne. Bol som v ten moment neskutočne šťastný. Len mi nedošlo, že im stačia len dva psy, z toho jeden bol jazvečík a zvyšok pôjde preč. Ani som sa nestihol rozlúčiť so súrodencami a už boli preč. Odvtedy som ich už nevidel. No, ale pokračujeme. Po týždni absolvovania mojej skúšky, ma čakala prvá súťaž, ktorá ale nebola len tak hocijaká. Boli to majstrovstvá v Číne. Čakám kým pôjdem a moje myšlienky sa zbiehajú. Je to koniec? Dosiahol som to, čo som chcel? Alebo to nebol môj sen ? Áno, bol som šťastný, ale takéto šťastie som chcel? Nerieš, sústreď sa. To bola, prosím pekne, moja motivácia.
V súťaži som sa umiestnil na prvom mieste. Ani som nevedel ako, keďže som bol zelenáč. A takto to išlo už rad za radom. Až som bol, majster sveta vo svojej kategórií, teda malých plemien. Toľko nových plemien som stretol, čo ale sa za nimi skrývalo, spomínať nebudem. Majstrovstvá sú teda iná liga. Poháre sa len tak kopili a moje ego rástlo neuveriteľnou rýchlosťou. Zla stránka rýchlo narastala, a moje chovanie, tiež. Lara si to začala všímať, že niečo nie je v poriadku. Hneď mi venovala pozornosť, ale ja predsa znamenám viac ako ona. Ona je pre mňa nič , nepotrebujem od nej pomoc. Prioritou sa stala sláva a nie výkon a zábava. Doplatil som na to veľmi tvrdo. Teraz pravdepodobne niekde ďalej pokračuje vo svojej kariére, držím je palce , lebo talent má veľký. Moja sláva sa začala šíriť rýchlo a časopisy boli plné len mňa, samozrejme, aj Playdog. Rovno na titulnej strane. To bol môj prvý a posledný takýto úžas. Trénoval som viacej ako by som mal a časom sa to aj ukázalo. Kĺby išli dolu vodou a môj výkon tiež. K tomu, mladosť končila, keďže som mal vyše 7 rokov. A všetko, čo sa nedá využiť, sa vyhodí, a ja som nebol výnimkou. Večer som ležal v pelechu , keď za mnou došiel ten starý pes, čo ma chmatol, keď som bol šteňa. Povedal mi, že musím odtiaľto vypadnúť , lebo ma odvezú, a už sa nevrátim. Ráno som mal ísť k oknu, ktoré sa nachádzalo v obývačke. Nik tam nebol , pretože chystali raňajky. Taktiež mi povedal, že nemám nad tým dlho zamýšľať ale hneď konať. Vedel som, že by som inak skončil zabitý niekde v lese.
Slnko vyšlo a bolo ráno. Utekal som, čo mi sily stačili, aby som to stihol. Srdce mi išlo vyskočiť a oči mi utekali od seba. Ale zvládol som to na parádu. Mal som skúsenosti. Von som vybehol a nevedel, čo mám robiť, kde urobiť ďalší krok. Vydal som sa na koniec podľa čuchu, na miesto, kde som sa narodil. Nebolo to veľmi ďaleko. Dúfal som, že tam nájdem mojich súrodencov. Vedel som, že pravda je iná , ale veril som. Nič iné mi vlastne ani neostávalo. Áno, bol som zúfalý. Došiel som do jedného parku v centre mesta. Všade okolo mňa boli blikajúce tabule a veľká guľa plná svetla. Bol som očarený, čo všetko vidím po 7 rokoch na tomto svete. Avšak, cítil som, že som sám na svete a nemám nikoho. Bola to beznádej. Park bol plný ľudí, ktorí ale nejavili záujem o mňa. Práve naopak.
Došiel som pod nejaký most, ktorý vyzeral, že niekto tu býva. Pri múre pod mostom bola krabica, v ktorej spal nejaký pán v roztrhanom oblečení, pach ma teda nevábil. Išiel som pomaličky k nemu. On bol moja posledná nádej. Asi som ho svojim príchodom zobudil. Posadil sa a ja som si pomaličky ľahol. Podišiel ku mne a začal ma škrabkať za uškom. Doteraz mi nikto nič také nespravil. Bolo to úžasné. Bol som v psom nebi. Prisunul si ma k sebe a dal mi kúsok salámy. Videl som, že sám nemá dosť, tak som veľmi nemaškrtil , ale zo slušnosti, som si dal. Výchovu som mal, zase taký egoista som nebol. Ľahol som si k nemu a pomaly sme zaspali. Ráno sa zobudím a chcel som ho olízať, že ho takto príjemne zobudím, ale keď som videl aký je špinavý, hneď som zmenil názor. Tak som ho aspoň hlavou drgol. Pán sa nehýbal. Skúsil som viackrát, ale stále nič. Neostávalo mi nič iné , len ho nakoniec obliznúť. Myslel som, že na toto už vstane , ale nič. Bohužiaľ, odišiel z toho sveta, ako moja mamina, pred pár rokmi. Dúfam , že sa tam aspoň stretnú a on bude mať znova psa, ktorý mu spríjemní pobyt tam hore. Prišiel na mňa smútok. Všetko, čo som mal v živote, sa mi stratilo. Všetkých , ktorých som mal rád ma opustili. Lara, bola moja chyba, to priznávam. Ale musel som dôjsť až tak ďaleko? Som sám. Nemám už nič. Iba pocit , ktorý ma bude sprevádzať v mojom ďalšom živote.
Pýtate sa, čo všetko má toto spoločné s útulkom? Odpoveď je, nič. Narodil som už v útulku a vyrástol som tu. Toto všetko bol môj vymyslený život. Pamätajte. Začiatok neurčuje koniec.