Na ulici bolo ticho. Samozrejme, veď komu by sa chcelo, okrem takého blázna ako som ja, ísť von za takéhoto počasia. Smoklilo, nie veľmi, no nepretržite a k tomu bola hmla.
Neďaleko svietila pouličná lampa. Mala nepríjemné, jasné biele svetlo, ktoré napriek hmle všade naokolo, osvetľovalo časť ulice. Vo svetle lampy bolo vidno obrys budovy týčiacej sa za lampou. Vyzerala strašidelne. V oknách sa takmer nesvietilo a ak áno, bolo vo svetle vidieť iba obrysy postáv ľudí.
Teraz! V úplne hornom ľavom okne sa mihlo svetlo. Bliklo. Len raz. Ba nie, teraz znova a znova. Poobzerala som sa dookola, ak by to bol signál, no nikde som nič nevidela. Možno sa iba malé dieťa hrá s baterkou.
Pod lampou sa mihol tieň. To zlodej sa zakráda, skrytý temnotou, aby našiel miesto, ktoré už dlhšiu dobu hľadá.
Ale nie, bola to iba túlavá mačka. Tých je tu naozaj veľa. V posledných mesiacoch mám pocit, že sú snáď na každom rohu. Alebo… čo ak to bol tiger? A práve sa ticho zakráda aby mi mohol skočiť na chrbát. V tom kríku sa niečo pohlo! Počula som to! To bol ten tiger!
Počkať, ako by sa sem, do stredu mesta dostal tiger?! Veď tu nemáme ani ZOO, nieto prales… asi by som mala prestať čítať, počúvať i pozerať ďalšie kriminálky. Skutočne to na moju hlavu nie je dobré.
Ale táto scenéria predo mnou je naozaj vhodná ako do nejakého filmu. Mohla by sa tu stať vražda! Tam, za tým kríkom pri ceste by číhal psychopatický vrah, ktorý čaká na svoju obeť. Obeť kráča, teší sa na teplo domova. Nič netušiac prejde okolo a vtom na ňu zaútočí. V ruke sa mu vo svetle lampy zaleskne čepeľ veľkého noža. Vyskočí, no nenarobí veľký hluk. Obeť sa preto neotočí a ide ďalej. On priskočí a zozadu bodne. Nepremýšľa kam. Bodá v ošiali a nenapadne mu, že môže kričať. Vyťahuje nôž, chce bodnúť znovu a v tom sa obeť spamätá, zakričí a uteká. On vie, že nemá šancu utiecť ďaleko. Rana je príliš hlboká. Vrah sa zákerne usmieva a pomalým krokom ju nasleduje. Konečne má čas si ju obzrieť. Je to žena. Tým si je istý. Môže mať tak okolo 170 cm. Vlasy má vyčesané do drdolu, no ten už nevyzerá veľmi úhľadne. Farbu nevie určiť, možno čierna, možno sivá.
Pomaly za ňou kráča, vidí ako padá, najskôr na kolená, vystiera ruky k zemi, neudržali ju, spadla tvárou na chodník. Vie, že ju zasiahol do brucha, chce ranu pritlačiť, no vrah už je pri nej. Nevidí ho, ale počuje, ako okolo nej krúži. Chce to s ňou skončiť, tak bodá. 6ena sa ťažko a chrapľavo nadýchne a kýchne si.
Počkať čo?! Ako si skoro mŕtvy človek môže kýchnuť? Alebo sa mi to iba zdalo, alebo si tu niekto kýchol. Mala by som prestať sa zaoberať mojimi hlúpymi predstavami. Môžem sa vyhovoriť na chorobu z povolania ale radšej by som mala skončiť s predstavovaním si neexistujúcich trestných činov.
Nech si hlava trochu oddýchne, mala by som ísť radšej už naspať domov, zajtra ma čaká akási prednáška. Ideme aj s kolegami do nejakej školy a musím si ideálne ešte dnes spísať čo vlastne tam chcem hovoriť.
Ale vzhľadom na to, že nemám ani šajnu, aká je téma prednášky, bude lepšie ak to nechám na ráno, vstanem skôr a pri káve si to napíšem. Aj keď, ak si dobre spomínam, by to malo byť niečo o postupoch pri vyšetrovaní násilnej smrti cudzím zavinením. Ale neviem. Teraz sa naozaj teším, keď si zaleziem do teplej postele.