Vždy bolo pre mňa náročné nájsť knihu, ktorá by ma zaujala. Nie len ilustráciami, materiálom, tým či má tvrdý alebo mäkký obal, vôňou stránok alebo typom písma ale aj jej osahom. Každé kníhkupectvo, ktoré som navštívila lákalo viac moje oči než myseľ. Možno to bol ten dôvod prečo som vždy odchádzala s prázdnymi rukami a práve preto uprednostňujem knižnice, pretože knihy, najviac doničené s potrhanými stranami bývajú najlepšie.
Ku knihe, o ktorej som sa rozhodla písať sa však viaže iný príbeh. Keď som si ju brala domov mala som s ňou všelijaké úmysly, no ani vo sne by mi nenapadlo, že ju budem čítať, a už vôbec, že sa stane mojou najmilšou.
Po prejdení krátkeho obsahu na jej obale vo mne vzplanula akási iskra. Iskra, ktorá ma donútila na chvíľu zastaviť čas a ponoriť sa do písmeniek, ktorých tvar sa mi prvýkrát páčil menej ako ich význam.
Už po prvých riadkoch som mala v hlave jasnú predstavu ako vypadá hlavná postava, čo jej beží v hlave a ako sa pozerá na svet. Emilia si prešla mnohými nemilými sitúciami a prišiel čas, aby svoj život zobrala do vlastných rúk. Úprimne, ešte sa mi doposiaľ nestalo, aby som sa s hlavnou postavou tak dobre stotožnila. Každý jej krok, každá myšlienka, ktorá by iným ľuďom hneď vypadla z hlavy v tej mojej utkvela.
Celá kniha, ak by som ju mala zhrnúť bola o tom, ako sa jej hrdinka odhodláva urobiť niečo nové, pre ňu náročné. Presne ako ja, aj keď si mám len sama vypýtať vodu na návšteve. No pomaly sa to lepší, vyvíjam sa, rastiem, rovnako ako ona.
Po pár kapitolách sa už toľko nebála vyjadriť svoj názor, ba dokonca sa oň podeliť s nezmnámymi ľuďmi, s ktorými mala spoločné iba medziposlodia a výťah. Pomohol jej aj jeden malý chlapec, nie nadarmo sa hovorí, že deti sú najúprimnejšie a najláskavejšie stvorenia, teda pokiaľ sú dobre vychované čo on určite bol. Nicola bol jej dobrý kamarát, aj napriek vekovému rozdielu si s ním rozumela najlepšie. Mali medzi sebou veľmi silné a vzácne puto, puto, aké hľadám aj ja no doteraz sa mi to nepodarilo. Možno raz tiež stretnem svojho Nicolu niekde v práčovni ako práve Emilia.
Čím viac som toho prečítala, tým mi bolo všetko jasnejšie, v hlave som nevidela písmenka a vety ale živí obraz vykreslený vlastnou fantáziou ako tvorí najkrajší príbeh aký som kedy čítala. Dokonca som začínala predvídať nasledujúce ťahy figúrok, ktoré vytvárali kulisy príbehu. Každou ďalšou stranou sa moje predpoklady stávali skutočnosťou a tak sa mi to páčilo ešte viac.
Jedna moja predtucha sa však nenaplnila. Kniha totiž skončila skôr ako sa Emilia mohla stať nevlastnou mamou Nikolovi a novou priateľkou jeho otca. V mojím predstavách sa to ale stalo práve takto, nebolo to tam napísané len pre to, že táto kniha nebola koncom, ani začiatkom konca, ale len koncom začiatka Emiliinej cesty životom.
Každý mi hovorí, že čítam veľmi pomaly, a asi je to pravda. Ani na hodinách v škole nikdy nestíham, knihy čítam vždy dlho… Mám to tak aj so seriálmi, vždy ich pozerám dlhšie ako ostatní. No nie je to preto, že by som mala akúsi vadu, alebo niečo podobné. Skôr potrebujem čas, aby som pochopila súvislosti a všetko si magicky predstavila, tak ako aj pri tomto príbehu.
Kniha Ranné želania mi toho dala mnoho. Napríklad už viem, že nie som na svete sama, čo nedokáže byť pridlho sama. Alebo tiež, že každý nový deň môže byť novým začiatkom. Preto sa mi tak veľmi páčila a dúfam, že nikdy nazabudnem to čo ma naučila, že najdôležitejšie je byť láskavá a nebáť sa ísť za svojimi snami aj keď sa zdajú byť nenaplniteľné.