Skoré ranné slnko svojimi lúčmi roztrblieta hladinu tečúceho potoka, v ktorej sa kúpu dve smejúce sa ženy. Jednej tvár je posiata vráskami, ktorými ju bozkal čas a svoj nestarnúci pohľad so širokým úsmevom upiera na svoju krásnu vnučku Marianne. Mariane jej úsmev opätuje a ľahne si do vody, ktorá jej pohladí jej zlatisté vlasy. Po kúpaní ich povinnosti zavedú do reštaurácie, kde svojím umením rozvíria vône a chute po celej dedine v Provensálsku. Ľudia sa už začínajú schádzať, avšak Mariannu upútala len jedna tvár, tvár jej milovaného Jacquesa…….
Pochmúrna nočná obloha, ktorá sa rozprestiera nad okupovaným Parížom, akoby prezrádzala nenávisť skrytú za Marianniným úsmevom, ktorý upierala na nacistických vojakov. Obsluhovala ich vo svojej malej reštaurácií a podávala im jej vychýrené jedlá. Hudba, smiech a spev nacistov sa niesli celou parížskou ulicou až kým zrazu nezostalo zlovestné ticho…….
Po rokoch, keď sa už stal Paríž úplne iným miestom pred bránami zatvorenej a chátrajúcej reštaurácie stojí mladá žena Sabine, ktorej ruky zvierajú veľký kľúč. Je pripravená odhaliť tajomstvá temného dedičstva po jej doposiaľ nepoznanej starej mame Marianne.
K tejto knihe som sa dostala náhodou, keď som kráčala po kníhkupectve pripravená kúpiť si úplne inú knihu, avšak upútal ma jej nádherný obal a ja som hneď začala čítať jej obsah. Kniha ma previedla neľahkou a krutou dobou prvej polovice 20. storočia. Autorka ma doslova vtiahla jej rukopisom do deja. Najviac sa mi na tejto knihe páči, že nie je predvídateľná a zostávala som v napätí až do konca, čo spôsobilo, že som sa nemohla od knižky odtrhnúť.