V Bratislave v bytovom dome býva so svojimi rodičmi pätnásťročné dievča menom Klára, ktoré doteraz žilo na internáte v Banskej Štiavnici. Klára chodila na Strednú školu odborných služieb a lesníctva. Od začiatku školského roku bola v škole dva mesiace. Keď sa zatvorili brány školy, ako aj internátu, Klára sa musela odsťahovať naspäť ku rodičom. Nebola z toho veľmi nadšená, ale myšlienka, že sa zase po dlhom čase uvidí so svojimi
kamarátkami, jej to uľahčovala. Týždeň na to sa objavil lockdown, nikto nemohol chodiť von bez respirátora, mohlo sa ísť iba na nákup, vyvenčiť psa a do nemocnice. Všetky obchody okrem potravín boli zatvorené. Keďže rada kreslila, nemohla si ísť kúpiť potrebné veci na rozvíjanie svojho talentu. Nudila sa. Čas si skracovala na mobile. Ako dni a týždne ubiehali, tým viac a viac času trávila na mobile. Pozerala rôzne sociálne siete ako Facebook
a Instagram. Na týchto aplikáciách trávila najviac času. A to bol kameň úrazu. Začala byť na mobile každým dňom viac závislá. Verila všetkému, čo tam prečítala. Každý večer zaspávala s mobilom v ruke. Naschvál si nastavovala budík na jedenástu večer, lebo vedela, že vtedy už rodičia určite spia. Zapla si sociálne siete a bola na nich do rána. Nespávala. Mala kruhy pod očami. Aby rodičia nič nezistili, zakrývala červené oči make-upom. Celý deň presedela na gauči s mobilom v ruke. Keď ju rodičia volali jesť, nešla. Nechcela pustiť mobil z ruky. Až napokon objavila príspevok „ JEDZTE TAMPÓNY, NIČ SA VÁM NESTANE, NASÝTI VÁS TO NA CELÝ DEŇ A NEMUSÍTE NIČ INÉ JESŤ“. Po prečítaní to začala realizovať. Po nejakom čase s únavou a jedením tampónov začala mať zdravotné problémy, nikomu
o nich nepovedala, rodičia nevedeli, čo sa s ňou deje. Radšej počúvala doktora zvaného Internet. Tam si načítala, že to nie je nič vážne, nič jej nehrozí, všetko je v poriadku. Treba len užívať množstvo liekov. Aj toto uskutočňovala, až jedného rána odpadla, rodičia ju ihneď odviezli do nemocnice. Tam sa prišlo na to, čo robila. Napokon ju lekári dokázali zachrániť. Síce musela ostať hospitalizovaná v nemocnici dva týždne, aj tak sa nepoučila. Naďalej trpela závislosťou na mobile. V nemocnici mala absťáky, pretože tam nebolo internetové pripojenie. Rodičia sa radili s rôznymi psychiatrami a dospeli k tomu, že bude potrebné dať
ju liečiť na psychiatrické oddelenie, pretože si ubližovala psychicky i fyzicky. Toto rozhodnutie dlho zvažovali. Boli zo seba sklamaní, nevedeli, čo sa deje s vlastnou dcérou. Odborníci im poradili nechať ju aspoň týždeň doma, aby sa vyhli zbytočnému stresu. Keď sa to dozvedela, ihneď si pozerala názory ľudí na sociálnych sieťach. A ako inak, našla nepravdivý príspevok, ktorý jej zapasoval do danej situácie. V ňom sa písalo, že: „TIE LIEČEBNÉ POBYTY SÚ HLÚPOSŤ, ŽE Z ČLOVEKA SPRAVIA VÄČŠIEHO BLÁZNA, AKO JE.“ Samozrejme sa po prečítaní tohto článku vzbúrila rodičom a nechcela ísť až tak, že svojho otca uhryzla do ruky. Nakoniec to dopadlo veľmi zle, zostala doma a naďalej bola služobníkom svojej závislosti. Prešli dva roky a stále sa to iba zhoršovalo. Rodičia si s ňou nevedeli dať rady. Klára sa čím ďalej rodičom viac a viac vzďaľovala. Dôverovala iba svojmu mobilu a sociálnym sieťam. Blížilo sa ku koncu pandémie a prišla očkovacia sezóna. Najťažšie obdobie v oblasti dezinformácií. Pomaly sa otvárali už všetky obchody, ľudia sa začali očkovať. Klára sa zas dočítala: „DODRŽIAVAJTE DOSTATOČNÝ ODSTUP OD ZAOČKOVANÝCH EXPERIMENTÁLNYMI VAKCÍNAMI, NEOČKUJTE SA!“ Ona to praktizovala, vyhýbala sa všetkým ľuďom, pretože nevedela, ktorí sú zaočkovaní. A takto sa z veselej extrovertky stala psychicky narušená introvertka.
Zmeny nie sú ľahké pre nikoho. Je len na nás ako sa s nimi popasujeme. Či budeme veriť sociálnym sieťam alebo vlastnej rodine a odborníkom. Všetko je to iba o dôvere vo svojej hlave a v ľuďoch, nie v mobile. Keď sa vyskytne nejaký problém, netreba ho dusiť v sebe, ale ho riešiť. Záver všetkého je otvorený, niekedy sa z toho dá dostať a niekedy zasa nie.