Ťažké železné dvere sa otvorili a ja som po mesiacoch konečne znova cítila čerstvý vzduch. „Toto je nespravodlivé. Obviníte ma z vykonávania rituálov, a následne ma chcete upáliť za svitu mesiaca v splne?“ Pokúsila som sa znova oponovať svojim väzniteľom, no odpoveďou mi bolo len prudké trhnutie lanom omotaným okolo mojich zápästí. Nebolo príliš stiahnuté. Možno by sa mi podarilo ujsť. Ale malo by to význam? Čoskoro by ma našli a možno by dokonca vymysleli ešte horší spôsob popravy ako upálenie za živa. Bola som jedna z nich, no od momentu keď ma neprávom označili za hrozbu, mi bolo jasné že sa na tomto svete už dlho nezdržím. Rozprávajú si o mne príšerné príbehy, vraj som svoju dcéru obetovala lesným duchom. Hlúposť. Nikdy som nemala deti. Pritom si odo mňa toľkokrát prišli pýtať bylinkový čaj na bolesť hlavy alebo masť na popáleniny. Prečo tieto skutky nikto z nich nespomína?
Doviedli ma na priestrannú čistinku na okraji lesa kde stál drevený stĺp na malom provizórnom podstavci z nahádzaných kusov dreva. Čakala tu už celá dedina. Nadávky a odsudzujúce pohľady lietali mojim smerom jedna radosť. Prestala som to vnímať.
Ani neviem kedy ma stihli priviazať k stĺpu, keď ma zo zamyslenia vytrhol pocit nepríjemného tepla. Pozrela som sa na podstavec pod sebou. Veľká chyba. Plamene sa ku mne z jeho okraja plazili neuveriteľnou rýchlosťou. Pohľad mi vystrelil k oblohe. Snažila som sa rozpoznať nejaké súhvezdie aby som zostala pokojná, ale stúpajúci dym mi to komplikoval. Celé to bolo až príliš skutočné. Prečo som neušla keď som mala šancu? Posledná možnosť bola upriamiť zrak na dav predo mnou. Všetci pili. Tancovali. Spievali. Oslavovali ďalšiu upálenú „čarodejnicu“ ale nepozerali sa. Nevenovali mi absolútne žiadnu pozornosť, ani jediný letmý pohľad.
Strhla som sa keď mi tesne pred tvárou vyšľahol plameň. Nohy ma neskutočne pálili, oči štípali a ťažko sa mi dýchalo. Zmocnila sa ma neuveriteľná panika. Znova som sa pozrela na dav. Musí tam predsa byť niekto kto sa pozerá, aspoň jedna osoba, ktorá nesúhlasí s tým čo sa deje. Vtedy som si ju všimla. Malé, možno sedemročné dievčatko stojace neďaleko od podstavca tesne vedľa svojej mamy, ktorá sa rozprávala s priateľmi. Zdesene hľadelo priamo na mňa. Pamätala som si ju, kedysi som jej liečila zlomenú nohu. Pokúsila som sa usmiať, no dochádzali mi sily. Plamene už úplne pohltili moje telo, bolelo to viac ako som predpokladala. Prudko som vdychovala dym a kašľala. Skôr ako som stihla znova zaostriť zrak na dav, zatočila sa mi hlava a svet pohltila tma.
Keď som otvorila oči už ma nič nebolelo. Bola som pokojná a ľahká ako vánok. Bez váhania som pohľadom začala pátrať po dievčatku medzi ľuďmi pod sebou. Stále nespúšťala zrak zo zvyškov môjho horiaceho tela. Už som sa chystala zmiznúť, keď sa v tom pozrela priamo na mňa. Ona ma videla. V očiach sa jej zrkadlila číra hrôza. Zaťahala mamu za sukňu no tá si ju ani po viacerých pokusoch nevšímala. Priložila som si prst na ústa a pokúsila som sa usmiať aby sa upokojila. Nesmú vedieť že ma vidí. Fungovalo to. Pustila matkinu sukňu a úsmev mi opätovala.
Myslela som si že smrťou sa všetko skončí a budem mať konečne pokoj no nemôžem ju tu nechať samu. Budem sa skrývať v tmavom kúte izby, v skrini, pod posteľou a v tieňoch stromov. Dám na ňu pozor. Postarám sa o to aby sa už nikomu nestalo to čo mne…