Čo sa môjho života týka, nebol zlý. Dobre, možno som si ho nevážila v mladom veku, no potom sa to zmenilo. Zmenila som sa a so mnou aj môj pohľad na veci vo svete, tak ako to u väčšiny ľudí býva. Vždy som bola zdravá a 90 percent času šťastná. Peňazí som mala tak akurát a vedela s nimi hospodáriť tak dobre, že som časť z nich venovala aj neziskovým organizáciám, charitám a ľuďom v núdzi. Nikdy som neodmietla možnosť niekomu pomôcť. Či už staršej pani s nákupom, mladej mamičke keď nastupovala do autobusu s kočárom, starším mužom bez domova keď si pýtali drobné, spolužiakom keď potrebovali pomoc s úlohou, rodičom keď toho mali veľa… Rada o sebe premýšlam ako o dobrom človeku. Áno, boli momenty kedy som musela ľuďom povedať krutú pravdu toho, čo si o nich myslím a občas som konala proti svojej povahe. Napríklad keď starší muž bez domova minul drobné na vodku alebo keď ma spolužiaci využívali ako zdroj na správne odpovede k úlohám a tiež ako nevyčerpateľú databázu poznámok ku predmetom kde si nikto iní poznámky nepísal. Malé veci, ktoré človeka hnevali a v mojom prípade hlavne trápili. Ale to nič neznamená, či? Predsa len mohla som byť horšia. Mohla som byť nepríjemná, bohatá žena, ktorá sa o nikoho nestará len o seba. Mohla som byť ten typ človeka, ktorý vam nepodrží dvere aj keď s vami pred sekundou nadviazal očný kontakt. Mohla som na ľudí nadávať, odsudzovať ich, stereotypizovať, alebo jednoducho bezdôvodne nenávidieť. Mohla som byť manipulatívna, sebecká, s pocitom, že iba ja mám pravdu. Mohla som niekoho šikanovať, niekoho zabiť. No bolo by to na niečo dobré? Iste, nevravím o tom poslednom prípade, samozrejme, že to by nebolo dobré. No myslím ostatné veci. Zmenilo by sa niečo, keby som bola ráznejšia a stála si za svojim slovom? Oplatilo sa to všetko? Stálo za to podriadiť môj život na pomoc ostatným? Alebo som mala byť trošku viac sebeckejšia a užiť si tých pár rokov, ktoré som mala? Malo by to následky? Ak by ste mi pred týžňom povedali, že zomriem pri autonehode ako 27 ročná, bola by som celkom sklamaná. Bola by som sklamaná ako som sklamaná teraz. Čakala som, že budem žiť dlhšie. Síce som neplánovala mať vlastné deti, stále som chcela byť teta sestriným deťom, ktorá ich určite chcela. Viem to, lebo o nich básnila odkedy stretla svojho manžela. No vyzerá to tak, že moje plány sa nevyplnia. A tiež vyzerá, že o chvíľu dostanem odpovede na všetky otázky, ktoré som si pred pár minútami kládla. Teda možno to boli sekundy a možno hodiny, neviem, v bielej žiare, ktorá ma obklopuje nie je stena s hodinami, prepáčte.
“Vitajte pred Zlatou Bránou, moje meno je Angelique. Poprosím vaše meno.”