Príbeh sa odohráva v Taliansku, najmä v oblasti chráma, chrám Santa Maria Maggiore v Esquiline. Pri tomto chráme vysedáva Pompilio už niekoľko desaťročí. Pompilio je starý a beznohý lazár, nevie čítať ani písať. Jeho zdravotný stav je využívaný jeho rodinou, ktorá sa na ňom snaží zarobiť čo najviac. Na dolámanom vozíčku každé ráno Pompilia privezie Antonio a svalnatými rukami ho vyloží na zem. Večer ho odvezie do tmavého brloha, v ktorom sídli celá čítajúca rodina. Beda ak by nemal dostatočnú kôpku mincí. Pompilio sa k ľuďom, ktorý mali cestu do chrámu správal veľmi úctivo, prihováral sa im a za každú mincu dal jasne najavo, aký je vďačný. Mal aj jeden veľký sen. Vidieť blaženú Madonu. Veril, že ona by mu mohla pomôcť, veril, že ona je tá, ktorá ho môže vyliečiť. Celé roky prosil Bernarda, tučného sakristiána, aby ho pustil dnu do chrámu Bohorodičky. Bernardo si potrpel na lichôtky, bol falošne skromný a nežil podľa cirkevných zásad. Pompilio pozná slabiny otca Bernarda, lichotí mu. Bernardo ale Pompiliovim prosbám nevyhovie nakoľko mu vadil Pompiliov odev a zápach. Nádej dostáva Pompilio na Kvetnú nedeľu, v deň, kedy sú ľudia štedrejší a milší, keď mu do klobúka niekto hodí nový dvojlírovník. Rozhodne sa ho využiť, aby sa dostal k Madone. Príbeh a hlavne koniec je zaujímavý a možno aj nečakaný. Kniha vo mne vzbudila záujem a páčilo sa mi, ako autor poukázal na jednoduchosť človeka, na jeho priority a na jednu z jeho najväčších slabostí, ktorá je tu doteraz.
