Všetko už bolo pripravené. Hefáista čakali už len posledné testy, kým zahájil vulkanológ Percy Goodman misiu. Hefáistos – plavidlo, vďaka ktorému sa mala posádka dostať pod zemský povrch kilometre hlboko, bol vyvíjaný vyše piatich rokov. Vtom sa po celom stredisku rozozvučali sirény. Všade bol chaos. Červené svetlá hrozivo osvetľovali tváre pracovníkov výskumného centra. Niečo je zle. Pribehol som k testovacím nádržiam. „Čo sa deje?“, kričal som na Percyho. „Vnútro Hefáista sa začalo prehrievať! Je niekto vnútri?“, spýtal sa Percy pracovníka blízko nádrže. „Je tam John Sturgis! Testuje nové hydraulické kĺby ramien!“ povedal pracovník. K nádrži sa už blížil záchranný tím. Našťastie vytiahli Hefáista zo žeravej magmy skôr, ako sa stihol nejako vážnejšie poškodiť. Johnovi sa tiež našťastie nič nestalo, no bol trochu otrasený. „Ramená fungujú,“ skonštatoval John s náznakom humoru v hlase, no aj tak z neho bolo cítiť, že sa naozaj zľakol, „len nerozumiem, ako sa mohlo to vnútro začať len tak prehrievať.“ Je pravda, že s teplotou nikdy neboli komplikácie, no vtom si spomenul, o čom mi rozprával Percy. „Viem, čo sa stalo.“ povedal som vážnym hlasom. „Dnes v nádrži zvýšili tlak.“ Kto by nevedel, ak má magma vyšší tlak, zvyšuje sa aj jej teplota. „Stačí medzi plášte pridať studenú vodu, čiže bude treba pridať aj plášť, aby bola voda medzi dvomi vrstvami plášťa. Idem to rovno oznámiť Percymu.“ Zdvihol som sa a odišiel. Určite sedel vo svojej kancelárii. Išiel som rovno tam. „Klop- klop“, ohlásil som sa, kým som vošiel. Jeho kancelária bola priestranná miestnosť, plná obrázkov sopiek od výmyslu sveta. Sedel za svojím vysokým stolom a snažil sa zistiť, čo sa pokazilo. „Percy, už viem, čo sa stalo.“ povedal som. „Zvyšovali sme predsa tlak v nádrži“ pripomenul som mu a narýchlo načmáral, čo treba upraviť. „Ja som taký hlupák! Ako som na to mohol zabudnúť? Je Sturgis ok?“ vychrlil zo seba otázky. „Pokoj, pokoj. John je bez ujmy, Hefáistos tiež. Stále je to lepšie, ako keby sa malo stať toto uprostred misie niekde pod Atlantikom, no nie?“ Percy sa nervózne prechádzal. „Máme ale rozkazy. Misia musí začať už o dva dni. Tieto testy mali byť už len preventívne a po piatich rokoch vývoja nás zloží nejaký tlak! Čo ak náš projekt zastavia? Vieš čo sa stane? Celý výskum musím zaplatiť z vlastného vrecka!“ šalel Percy. „Nič také sa nestane. Práve mi dali mechanici vedieť, že všetko stihnú opraviť do dnešného večera. Zajtra urobíme finálne testy aj s posádkou a sme pripravení. Prezidentovi vypadnú oči z jamôk, keď uvidí, že sa nám to podarilo! Neboj sa, zvládneme to a budeme prví, ktorí sa dostaneme pod zemský plášť. Myslím si, že ak budeme s výskumom pokračovať, tak sa dostaneme až do jadra Zeme!“ „Počuj Andy, kroť svoje emócie.“ uzemnil ma Percy. „Áno pane! Andrew Walkman k Vašim službám!“ zasalutoval som, a odišiel z Percyho kancelárie. Išiel som skontrolovať vývojárov. Máme pred sebou ešte veľa práce, a keď nebudeme všetci pracovať na 110%, tak sa môže stať, že termíny nestihneme. No to som Percymu radšej nehovoril, lebo ten sa dokáže vynervovať aj sám. Má taký typ povahy.