Jeden tmavý večer išla Etela domov tak ako vždy, išla okolo cintorína. Obvykle ju tam nič neupútalo, veď je to len obyčajný cintorín, ale teraz ju tam zaujali sviečky. „Idem zapáliť sviečku a pomodliť sa za zomrelých.“
Etela urobila prvý krok, cítila sa čudne. Urobila ďalší, ďalší a ďalší krok na cintoríne a cítila sa príšerne. Ani ona sama nevedela prečo. Otočila sa a za jej chrbtom sa objavila tmavá postava, ktorá išla pomaly za ňou. Etela urobila krok. Ona tiež. Len trošku si pobehla. A ona tiež. Etela sa potkla, ale ona nie. Á , Etela padá, čelo jej mieri na špinavý a ostrý kamenný roh hrobu.
Tento pád nedopadol zle, ale ani dobre. Etela sa zdvihla, krv z rozrezaného čela jej tiekla do jej ľavého oka tak, že nič nevidela. Tmavá osoba prichádza k Etele, ale vzápätí sa otočí a odchádza pomaly, pomaličky z cintorína. „Ah, ah, pomóóc,“ vzdychala si Etela.
Potichu sa modlila, aby všetko dobre dopadlo, ale Boh ju nevypočul, sfúkol jej sviečku. Na ďalší deň vraveli jej rodičia na pohrebe:
„Našej milovanej dcérke sa včera úplne zbytočne vyliala jej nevinná krv.“