Podľa zvuku sa zdalo, že balík ie v truhlici. Našťastie, zámok sa už pred niekoľkými rokmi pokazil, takže stačilo iba zdvihnúť veko. Prehrabávala som sa cez nespočetné zodraté fascikle a staré zošity a hľadala čosi, čo by mohlo tikať.
Na samom spodku som našla hlasne tikajúci čierny kufrík a na ňom biely lepiaci papierik, na ktorý Quinton napísal: LEN PRE AMARINE OČI. Kufrík som rýchlo vytiahla z truhlice a položila na podlahu. Čo by v ňom mohlo byt? Lomcovaním som zámky neotvorila, tak som ich skúsila roztiahnuť. Nepodarilo sa mi to. Vtom som si na opačnej strane všimla ďalší papierik: OTVORÍ SA O POLNOCI V POSLEDNÝ ŠKOLSKÝ DEŇ.
Nasucho som prehltla, srdce mi bilo ako divé. Quinton nikdy nespomenul, že má pre mňa nejaký kufrík. Lenže to písmo
bolo bezpochyby jeho. Možno mi chcel vysvetliť, kde je a čo sa stalo. Už pol roka sme išli zošalieť od strachu… Mohol byť toto spôsob, ako ho nájsť? Pozrela som na Quintonov budík. Takmer štvrť na päť. Do polnoci ostávalo skoro osem hodín. Ktovie, čoho sa vlastne dočkám…
