K cisárovi prichadzajú slovenskí poslovia, ktorých autor opisuje ako junákov vysokých a zdatných. Praktiky ako napríklad : klaňanie sa cisárovi sú im neznáme. Prinášajú mierové posolstvo od rady starších, ale zároveň cisára varujú. V ich krajine je hriechom, keď sa niekto nadraďuje nad ostatných, keď im chce vládnuť. V ich krajine sa všetci starajú len o svoje problémy. Ich zvykom síce nie je napádať cudzie vlasti mierumilovnosť, ale nemajú inú možnosť ak chcú prežiť. Ich nepriatelia si často podrobili ich krajinu a nazdávali sa, že z ich prác budú žiť naveky. Junáci prinášajú cisárovi na privítanie a na znak priateľstva chlieb a soľ. On však ich dary odmieta a odmieta aj ich slobodu a vyhlasuje ich za otrokov. Pyšným hlasom im povie, že rovnako ich vlasť ako aj všetky krajiny, ktoré povstali v boji proti Rímu, budú dobité, buď zotročený a mladí junáci odvedení. Posli sa však jeho slov nezľaknú. Práve naopak. hľadia mu rovno do očí, bez strachu. Vytasia meče a akoby jedným hlasom zvolajú Mor ho! Cisár sa zo strachu vrhá medzi svoju družinu. Na povel sa každý vojak chytá zbrane a zrazu je celá slovenská družina obklučená rímskymi vojakmi. No posli nepriateľov nepočítaju a statočne bojujú. Sú si vedomí toho, že ich nepremôžu, ale ak už majú padnúť, tak nech padnú ako víťazi. Junáci bojujú ako kedysi ich dedovia, čo bránili vlasť pred nájazdmi a ktorých mená sa stali nesmrteľnými v ľudových piesniach. Posli zomierajú ranení, ale bez vydania hlásku, nikdy sa už nevrátia, padli v boji za národ. Stávajú sa morálnymi víťazmi. Po skončení boja stojí cisár na bojisku, ale nemá dôvod radovať sa. Vidí mŕtvych Slovakov, ale takisto aj hromady svojich vojakov ležiacich tam bez života.
