Kniha Denník Anny Frankovej ma zaujala už na prvý pohľad, hlavne preto, že som o nej veľa počula. Vždy sa o nej hovorilo ako o niečom silnom, smutnom, ale zároveň veľmi skutočnom. A práve to ma pritiahlo – chcela som vedieť, aké to bolo pre niekoho v mojom veku žiť v tak ťažkej dobe.
Rozhodla som sa ju čítať aj preto, že mám rada príbehy podľa skutočných udalostí. Niečo vo mne chcelo pochopiť, ako mohla obyčajná tínedžerka zvládať strach, obmedzenia a neistotu, a pritom si stále zachovať svoje myšlienky, sny a nádej. Je zvláštne uvedomiť si, že Anna bola približne v mojom veku – a aj napriek tomu prežívala úplne iný život ako ja.
Na knihe ma najviac oslovila jej úprimnosť. Nebála sa písať o svojich pocitoch, o rodine, o hádkach, o láske, o tom, aká je zmätená zo sveta. Bolo to veľmi ľudské. Pri čítaní som mala pocit, akoby som čítala denník kamarátky, nie niekoho z histórie. Často som sa pristihla pri tom, že sa v jej myšlienkach vidím – aj ja riešim podobné veci, aj keď v úplne inom svete.
Táto kniha mi dala hlavne nový pohľad na život. Uvedomila som si, aké mám šťastie, že môžem žiť slobodne, chodiť von, plánovať si budúcnosť. Zároveň ma donútila zamyslieť sa nad tým, ako rýchlo sa môže všetko zmeniť a ako dôležité je vážiť si maličkosti.
Počas čítania som cítila smútok, ale aj obdiv. Smútok z toho, čo sa stalo, ale obdiv k tomu, aká silná bola. Niekedy som mala pocit bezmocnosti, inokedy som bola nahnevaná, že sa niečo také vôbec mohlo stať. Ale zároveň som cítila aj zvláštnu nádej – pretože aj v najťažších chvíľach si dokázala zachovať vieru v dobro.
Táto kniha vo mne zanechala veľa myšlienok. Donútila ma viac premýšľať o ľuďoch, o histórii, ale aj o sebe samej. Myslím si, že práve preto je taká výnimočná – lebo sa vás dotkne osobne, nie len ako príbeh, ale ako skúsenosť, ktorá vo vás ešte dlho zostane.