Väčšina študentov považuje povinnú literatúru len za otravnú súčasť stredoškolskej slovenčiny, sú to však významné diela, ktoré nám pomáhajú ku lepšej predstave doby, v ktorej autor žil a písal. Často sú ovplyvnené sociálnymi podmienkami a cítiť to aj na samotnom texte. Dielo Na západe nič nového od Ericha M. Remarqua by som však zadala ako povinné čítanie celému svetu.
Kniha nás vnáša do deja prvej svetovej vojny, približuje nám smutné osudy skupinky študentov v našom veku, ktorí prežívali pre tínedžerov dnešnej doby nepredstaviteľné situácie. Balancovali na tenkej hranici života a smrti, rozhodovali o svojom a životoch vojakov na druhej strane zákopu v zlomku sekundy. Ešte ťažšie ako ostať na žive je však zachovať si čistú hlavu, lebo napriek všetkým zraneniam, psychika bola nakoniec tá, ktorá zabila úbohých 19 – ročných chlapcov. Po návrate tých pár vojakov, čo prežilo, si žiaden z nich nedokázal nájsť svoje miesto vo svete, nemali sa o čo oprieť a nikoho, kto by im porozumel. Nakoniec sú to už len pohybujúce sa kostry s ľudskou tvárou, sú viac mŕtvi ako ich samotní druhovia ležiaci pod zemou.
Toto expresionistické dielo zobrazuje neskreslenú a krutú realitu vojny, poukazuje na jej nezmyselnosť a slúži ako príklad toho, čo musia nevinní ľudia prežívať na fronte. Ľudia, čo o konflikte medzi ich krajinou a druhou veľa nevedia, no napriek tomu za ňu nasadzujú to najcennejšie – svoje životy.
Autor vo svojom diele použil mnohé autobiografické prvky, ktoré zachytávajú jeho vlastné zážitky a citové reakcie, ktoré pridávajú na hodnote expresionistického diela.
„Táto kniha nechce byť ani obžalobou,
ani vyznaním.
Chce sa iba pokúsiť vydať
svedectvo o generácií,
ktorú zničila vojna
i keď unikla jej granátom.“