Kým kohút nezaspieva od Ivana Bukovčana je dielo, od ktorého som spočiatku nečakala veľa. Ako prvý som videla film, ktorý ma neohúril. No musím uznať, že príbeh ma zaujal viac, čím dlhšie som čítala. Kniha je o desiatich ľuďoch, ktorí boli po siedmej hodine večer prichytení na ulici po smrti nemeckého vojaka. Odohráva sa počas druhej svetovej vojny, konkrétne v 1944. Títo ľudia, každý inej povahy a iného pôvodu, sú zavretý v pivnici s vedením, že musia odhaliť vraha vojaka, inak sú všetci mŕtvi. Tu nastáva dráma, pretože nikto sa nepriznáva. Začnú sa obviňovať navzájom, hádať sa, klamať. Jedna z postáv, ktorej meno nie je známe ale všetci ho volajú Tulák, má zhodou okolností rovnaký nožík, akým bol vojak zavraždený. Je obvinený, ale vysvitá, že to nie je jeho čin. Holič Uhrík, najproblematický z nich, tvorí najviac drámy. Keď im príde strážnik oznámiť, že nakoniec stačí, ak sa obetuje jeden, Uhrík v zhone emócii zabíja tuláka. Avšak jeho svedomie ho požiera zaživa, a preto je to nakoniec on, ktorý berie kľúč, odomyká dvere a vychádza von. Von, kde je okamžite zastrelený. Táto kniha možno nepatrí medzi moje obľúbené, ale dej ma bavil. Páčila sa mi dráma a rozlišnosť postáv. Rada som predpovedala, čo sa stane ako ďalšie, a vždy ma dej vedel prekvapiť.
