Dielo bolo náročné na čítanie, ale zároveň ma od začiatku veľmi zaujalo. Hlavná postava žije v Petrohrade a celý dej je písaný z pohľadu Raskoľnikova. Páčilo sa mi, že kniha hneď od začiatku strhla svojím spôsobom spracovania a najmä tým, ako sa sústreďuje na jeho myšlienky a vnútorné prežívanie. Najviac sa mi páčilo premýšľanie nad každou situáciou a jeho vnútorné monológy. Raskoľnikov bol veľmi neistý človek, ktorý neustále bojoval so svojimi myšlienkami. Zaujali ma aj filozofické otázky, ktoré si kládol počas celého diela. Čo sa odohráva v hlave zločinca? Ako je možné, že po sebe zanechajú také zreteľné stopy? Nejde podľa mňa o neschopnosť, ale skôr o stav mysle v nesprávnom momente, keď človek nevie uvažovať objektívne a pohotovo. To je presne aj to čo neskô vplývalo na Raskoľnikova pri spáchaní jeho zločinu.
Mrzí ma, že som vedela dopredu o obsahu diela, preto pre mňa nebolo až také tajomné, na aký zločin sa chystá. Napriek tomu bolo veľmi zaujímavé sledovať jeho myšlienkové pochody.
Veľmi ma zaujala aj jeho myšlienka: „Všetko je iba konvencia, všetko je relatívne, iba formálne.“
Myslím si, že toto dielo je dôkazom toho, že nikdy nevieme, čo sa odohráva v hlave druhého človeka. Raskoľnikov nebol zlý človek, napriek tomu sa odhodlal k činu, ktorý je podľa nás ako spoločnosti a naše morálne pravidlá, ohavný. Vynára sa otázka, či sa môžeme prestať rozhodovať medzi dobrom a zlom a či môže niekto „dobrý“ urobiť zlé veci pre “vyššie dobro” spoločnosti. K vražde sa dej dostal rýchlo. Raskoľnikov zabil Aľonu Ivanovnu, ale táto časť sa mi zdala opísaná veľmi priamočiaro. Chýbalo mi tam viac jeho vnútorných myšlienok, napríklad pri otváraní zásuviek, hľadaní truhlice, príchode Lizavety či pri úteku z miesta činu. Očakávala som, že táto časť bude viac dramatická a psychologicky prepracovaná.
Naopak, páčili sa mi jeho pocity po čine. Ako sa sám seba pýtal, či už zakryl všetky stopy, alebo to len nevníma, pretože je úplne otupený svojimi myšlienkami. Bol tam dobre opísaný stav, psychická choroba, keď chcel niečo urobiť, vedel, že musí, ale nedokázal sa k tomu prinútiť a radšej len ležal a premýšľal. Pociťoval prázdno v hlave aj v srdci a úplnú ľahostajnosť ku všetkému.
Raskoľnikov sa v krčme stretol s Marmeladovom, ktorého dcéra Soňa živí rodinu prostitúciou. Soňa sa stane jeho oporou, keďže ako prvá sa dozvie o jeho zločine a poradí mu, aby sa priznal polícii. Pred ním sa však k vražde prizná Nikolaj, maliar z vedľajšieho bytu, aj keď nie je vinný. Raskoľnikov chce byť chytený, ale nechce sa sám priznať. Nakoniec sa prizná a je odsúdený na 8 rokov na Sibíri. Berie to ako niečo, čo si musí odtrpieť za to, čo urobil. Na Sibíri si postupne uvedomuje, že jeho teória výnimočných ľudí nie je správna a že bol v skutočnosti len egoistom, ktorý si myslel, že je jedným z nich. Uvedomí si aj to, že Soňu miluje a ona ho počas trestu neprestáva navštevovať.
