Kniha No Longer Human (Už nie som človek) od Dazai Osamu sleduje život Yoza Obu, muža, ktorý sa cíti hlboko odcudzený ľudstvom aj spoločnosti.
Príbeh je podaný formou jeho osobných zápiskov, ktoré odhaľujú jeho vnútornú prázdnotu a strach z medziľudských vzťahov. Yozo nedokáže pochopiť ľudské emócie a normy, preto sa skrýva za maskou šaša a predstiera veselú osobnosť. Navonok pôsobí bezstarostne, no vnútri ho trápi silný pocit hanby a necennosti. Postupne upadá do závislosti od alkoholu, drog a nezdravých vzťahov. Jeho život sprevádzajú neúspešné pokusy o lásku a opakované sklamania. Yozo sa cíti neschopný žiť „normálny“ život, aký vedú ostatní ľudia. Kniha otvorene zobrazuje depresiu, sebazničujúce správanie a samotu. Čítala som, že autor čerpá z vlastných životných skúseností. Kniha skúma otázku, čo znamená byť človekom a kam až môže viesť strata identity. Hlavná postava postupne stráca posledné zvyšky nádeje na zmenu. Dielo končí pochmúrnym obrazom úplného odcudzenia a existenciálneho zúfalstva.
Veľa ľudí hovorí, že kniha No Longer Human ich úplne zlomila, rozplakala alebo z nej pozarali na stenu v tichu. A pre mňa? Nie tak celkom. Áno. Hovorí o niektorých temných veciach – ako je alkoholizmus, podvádzanie, nenávisť k sebe samému, samovražda a jednoducho pocit úplného odlúčenia od sveta. A chápem, prečo to niektorých ľudí tak silno zasiahne. Ale osobne som sa tým necítila príliš emotívne alebo zničene. Nie je to tak, že by kniha nebola hlboká alebo dobre napísaná, len ma to tak nezasiahlo. Cítila som sa skôr ako by som pozorovala Yoza, než ako sa s ním skutočne connectovat. Bolo to zaujímavé, len nie život zdrvujúce, ako som očakávala.
Knihu som dostala na vianoce a čítala som ju v angličtine, dávnejšie som si objednala ďalšiu knihu od autora.
