Viktória Kostúrová
Super história našich zvieratiek
Ahoj, som Viki. U nás doma sme zažili niekoľko zvieratiek. Prvá bola u nás rybička. Keď som išla s rodičmi z umeleckej školy, stále som mlela o rybičke bojovnici. A keď sme prechádzali okolo akvaristiky, neobišli sme ju ako zvyčajne, ale na moje počudovanie sme vošli dnu. Tam som si vybrala peknú tyrkysovú bojovníčku. Kúpili sme jej akvárium s kamienkami a krmivo. Keď už bola u nás, tak sme sa o ňu aj starali. Dostala meno Tyrkyska. Každý druhý deň sme jej dávali jesť, ako nám to poradili. No nanešťastie po niekoľkých dňoch zomrela. Doteraz neviem prečo, či na starobu alebo od toho, že sme sa o ňu poriadne nestarali. A tak moje prvé zvieratko skončilo v útrobách kanalizácií.
Druhý bol u nás škrečok. Najprv sme dlho uvažovali, či si nejaké zvieratko zaobstaráme. Stalo sa to deň pred mojimi narodeninami, keď sme išli s ockom na nákup. Vždy, keď je na blízku obchod so zvieratkami, strašne dobiedzame do rodičov, aby sme sa šli na ne pozrieť .
Keď som sa ho to spýtala, na môj údiv povedal: „ Áno.“ Tak sme vošli do obchodu. Vtom sme zastali pri škrečkoch a korytnačkách. Ocko sa ma pýta:
„ Čo by si si viac želala, ak by si mohla mať zvieratko? Škrečka alebo korytnačku?“
Povedala som, že si prosím škrečka.. Veľmi som sa začudovala, keď sme ho kúpili. Vybrala som si škrečka roborovského. A tak sa dostal k nám domov. Dostal meno Hamiško. Potom som zistila, že je to môj narodeninový darček! Skoro každý deň nás uhryzol tými malými ihličkami. Ale tým sa to neskončilo. Raz mu moja mladšia sestra otvorila dvierka na strope jeho klietky. A potom prišla s plačom, že Hamiško ušiel. Vedel liezť po strope klietky. Behal po celom byte, bol aj za skrinkou a museli sme ju odsúvať. To bola naháňačka so šťastným koncom! Ale ja som sa jej nezúčastnila, bola som v škole. Hamiško nám žil asi dva roky.
Tretí k nám prišiel samček činčily. Bolo to takto: po Hamiškovi som rozmýšľa nad korytnačkou. Ale neskôr som spolu s mojimi súrodencami začala chcieť morča. Už sme začali robiť miesto na klietku, už som začala hľadať klietku vhodnú pre morča. Už som sa aj so súrodencami začala skladať na to, aby sme si kúpili morča. Raz sme sa na ne išli pozrieť. Keď sme prišli, predavačky nám vybrali morčatá a dovolili nám pohladkať ich. Nemali veľmi hebkú srsť. Teraz sme ich už tak veľmi nechceli. Ale potom nám ukázali činčilu. Na prvý pohľad sa mi zapáčila. Tiež nám ju vybrali a dovolili nám ju, teda jeho, pohladkať. Mal neskutočne hebulinkú srsť. No keď bol na rukách predavačky, začal pĺznuť. Vysvetlili nám, že keď sa činčila bojí, tak pĺzne. Rozhodli sme sa teda pre činčilu. Ale my sme ešte potrebovali ísť do Lady. Povedali nám, že zatiaľ čo my budeme preč, môžu nám nachystať klietku a dajú nám do nej činčilu. Keď sme sa vrátili z Lady aj s menom pre činčilu, klietka už bola nachystaná. Zobrali sme teda podstielku, seno, granuly pre činčilu a samozrejme klietku s ňou. Činčilí jednoročný chlapček dostal meno Laky.
Dnes má ešte len jeden rok, ale už o chvíľu bude mať dva. Má veľmi rád konáriky. Obhrýza ich kôru. Má tak aj zábavu, aj sa mu brúsia zuby. Zistila som, že tiež obľubuje sušené jabĺčka a mrkvičky, no čerstvú zeleninu a ovocie veľmi rád nemá.
Podľa mňa sme už takmer kamoši.