Hans Christian Andersen: Cisárove nové šaty
Od detstva rád čítam. Najradšej mám rozprávky od Andersena. Vždy som bol zvedavý, čo sa za jeho rozprávkami skrýva. Takmer poznám všetky jeho rozprávky. Teraz som si vybral rozprávku: Cisárove nové šaty.
Pred dávnymi rokmi žil cisár, ktorý mal tak nesmierne rád pekné nové šaty. Všetky peniaze míňal na nové šaty. Nestaral sa o svojich vojakov, nedbal divadlo ani poľovačky. Stále sa chcel ukazovať v nových šatách. Každú hodinu mal iné šaty. Armáda bola rozpustená, lebo vojaci nemali výcvik ani zbrane. Kone radšej rozpredali, pretože ani na seno sa peniaze nezvýšili a ani cisársky kováč už poriadne dlho nič neukul, pretože nebolo za čo železo nakúpiť. Ľudia v kráľovstve si žili po svojom a rýchlo pochopili, že od cisára sa im žiadnej pomoci nedostane. Pod hradným vŕškom žili ľudia svoje obyčajné životy, každý deň prichádzalo veľa cudzincov. Raz prišli dvaja prefíkanci, vydávali sa za tkáčov a vraveli, že majú najkrajšiu látku, akú si len možno predstaviť. Táto látka bude mať nielen neobyčajné farby a vzorky, ale šaty budú neviditeľné pre každého. To by ale boli znamenité šaty, pomyslel si cisár. Ak by si niekto obliekol šaty z tejto látky, hneď by tak podľa reakcie ľudí vedel, kto je hlúpy a kto múdry, kto je súci na svoju prácu a kto nie. Hneď vyplatil tkáčov, aby sa mohli pustiť do práce. Na druhý deň tkáčov zaviedli do dielne, aby sa mohli pustiť do práce. Po niekoľkých dňoch sa cisár rozhodol, že vyskúša svojho najlepšieho radcu. Poslal ho, nech ide skontrolovať, koľko látky už tkáči natkali. Cisárovi až srdce poskočilo, keď si pomyslel, že každý, kto nie je súci vykonávať svoju funkciu, tú látku vôbec neuvidí. Radca opatrne podišiel k dverám, zaklopal a počkal, kým mu jeden z tkáčov otvoril dvere. Obaja tkáči ho pozývali bližšie a pýtali sa, či látka nemá krásnu vzorku a nádherné farby. Potom ukázali na prázdne krosná a úbohý starý minister otváral oči, ale nevidel nič, lebo na krosnách nič nebolo. No nepovedal o tom nikomu nič. Tkáči len peniaze pýtali, ale cisár ešte nemal nové šaty. Všetci ľudia v meste rozprávali o nádhernej látke. Teraz i sám cisár chcel vidieť látku, pokiaľ bude ešte na krosnách. Vybral sa s celým zástupom mužov, medzi ktorými boli aj starí, poctiví úradníci, ktorí tam boli už predtým. Teraz tkali ostopäť, lenže bez jediného vlákna na prázdnych krosnách. Čože je to! Pomyslel si cisár, ja nič nevidím! To je strašné, som hlúpy? Alebo nie som cisár? To by bolo to najstrašnejšie, čoho som sa mohol dožiť! Ó, látka je pekná, povedal teda cisár. Som spokojný, prikyvoval a pozoroval prázdne krosná. Nechcel povedať, že nič nevidí. Celý sprievod, čo prišiel s cisárom, pozeral a pozeral, ale nevideli nič. No všetci vraveli tak, ako cisár povedal. Vaše cisárske veličenstvo vyzliecť šaty, povedali tkáči. Potom vám oblečieme nové, pred veľkým zrkadlom!
Cisár sa vyzliekol a tkáči sa tvárili, akoby mu po kúsku obliekali nové šaty. Všetci začali: tá vzorka, tie farby, je to drahocenný odev! Vonku čakajú s cisárskymi nebesami, ktoré v sprievode ponesú nad vašim veličenstvom, oznámil hlavný ceremoniár. Áno som pripravený povedal cisár. Nože pristanú mi? A potom sa raz obrátil pred zrkadlo a chcel sa tváriť, akoby naozaj obdivoval svoje nádherné šaty. Komorníci, čo mali niesť vlečku robili, akoby vlečku dvíhali. Takto kráčal cisár v slávnom po uliciach. Bolo počuť, aké krásne sú tie nové cisárove šaty. Nikto nechcel uznať, že nič nevidí, aby nebol vyhlásený za hlupáka. Ale veď nemá nič na sebe, ozvalo sa dievčatko. Nič nehovor dcérka, povedal ticho starý otec. Všetci sa začali smiať. Cisára to veľmi mrzelo, lebo to bola skutočná pravda. Teraz musím takto dokončiť slávnosť. Komorníci išli za ním a robili, akoby niesli plášť. Ani plášťa, ani šatstva nebolo. Cisárov názor bol, že tkáči boli len obyčajní podvodníci.
Poučením obsahu je, že každý môže slobodne myslieť, rozhodovať a povedať svoj názor.