Vagóny nepokojne hrmotali na dvojkoľajke strácajúcej sa v tme. Práve som prechádzal poznámkami o Shakespearovej tvorbe, keď mi do očí vpadlo isté slovo. Zarylo sa mi do pamäti, dralo sa skrz vrstvy môjho mozgu britko ako hlodavec vnárajúci sa do svojej nory. Literárny žáner. Tragédie: Hamlet, Macbeth, Othello. Toľko trpiteľov ťažkých osudov, a predsa som mal pocit, že jedno meno medzi nimi chýba – to moje.
Cestoval som posledným spojom domov. Vozeň bol vyprahnutý životom podobne ako moje vnútro. Zatváral som oči pred nočným svetom, pred sklamaním zúfalo hľadajúcim cestu von. Prial som si, aby zavretím mojich očných viečok sa konečne vytratili dotieravé výčitky, ale dial sa priamy opak. Rástli, silneli, gradovali. Znova som uzrel chvejúcu sa ruku. Bola to márna snaha zastaviť jej pohyb, hotový boj s veternými mlynmi. Rysovala sa, neisto zviechala struny huslí, kým si porotcovia zapisovali moje osobné údaje. Nebol to môj prvý konkurz, ale ešte nikdy som si neprial viac uspieť, ako práve v tomto. V prípade úspechu by som sa stal súčasťou môjho obľúbeného muzikálu, čím by som si naplnil svoj detský sen. Snažil som sa nemyslieť na množstvo času, ktoré som obetoval trénovaniu. Nespočítal by som to množstvo hodín, a nie pretože by mi nešla matematika. Pokúšal som sa zamiesť pod koberec všetky negatívne konce svojho konkurzu, ale nebolo to jednoduché. Strach má prepadal pri každom pohľade na štvorčlennú porotu.
Guča strachu sa vo mne prevaľovala, keď v prázdnej koncertnej sále zaznelo ticho. Tvrdé pohľady porotcov hodnotili každý kúsok mojej postavy až som mal pocit, že som sa dostavil na konkurz modelov. Dostal som signál. Nepokojne som si napravil motýlika, zhlboka som sa nadýchol. Ak nejde o život, nejde predsa o nič, nie?
Prešiel som sláčikom po strunách, neisto som sa ozval do mikrofónu, čo bola prvá chyba, ktorej som sa dopustil. Snažil som sa zakryť neistotu visiacu na mojom hlase, ale bolo to zhruba podobne náročné ako ukryť slona v škatuli od topánok. Neistota nadväzovala na neistotu, hlúpe chyby nasledovali ešte hlúpejšie.
Chcel som zavrieť oči pred porotcami, keď odzneli posledné tóny môjho sóla. Nehovorili nič, ale nebolo to ani potrebné. Ich skeptické tváre stáli viac ako za tisíc slov. Túžil som vymazať ich kritické pohľady zo svojej spomienky, ale nedokázal som to. Boli tam ako prikované, cudzia sila ma nútila na ne hľadieť znova a znova bez ohľadu na moju silnejúcu vnútornú bolesť. Nútila ma sledovať, ako som rozzúrene zišiel z pódia. Opätovne som prežíval ten tlak v rukách, ktoré by najradšej využili husle ako palicu na piňatu. Vedel som, že dnešok nereprezentoval moje skutočné schopnosti, čo ma štvalo zo všetkého najviac. Na ktoromkoľvek tréningu som to odohral lepšie. Cítil som zradu a nespravodlivosť. Uvedomoval som si, že som práve prišiel o svoj sen. Napĺňala ma bezmocnosť, túžba rozbehnúť sa za porotcami a ukázať im moje videá z tréningov, dokázať im, že som skutočne schopný kandidát. To však nikoho nezaujímalo. Môj úspech sa nerozhodoval medzi stenami mojej izby, ale na pódiu koncertnej sály.
Studené sklo vlaku mi zmrazovalo spánky, ale nie myšlienky. Zruinovane som sedel na otrhanom sedadle a preklínal samého seba. Dookola tie isté výčitky, tie isté frázy. Neutečiem tomu, uvedomil som si. Navzdory tomu, že som si v danej chvíle neprial nič väčšmi, nebolo to možné. Niektorým veciam sa jednoducho nedá ujsť, iba ich porazene prijať s celou ich trpkosťou.
Trúbenie vlaku zaznelo v pozadí. Dnes už nebude lepšie. Ale zajtra možno áno.