Cesta okolo sveta
Ahojte! Ja som Nela a poviem vám o mojej „ ceste okolo sveta“. Vždy som chcela cestovať, ale nemohla som, nemám na to peniaze. Neviem, kde presne chcem ísť a navyše, ak s rodičmi na nejakú dovolenku chcem ísť, musí ísť s nami môj malý otravný brat. Mám ho rada, ale občas vie poriadne liezť na nervy. Dlho som nad tým cestovaním rozmýšľala a nakoniec mi to napadlo, utečiem z domu. To je však veľmi ťažké, keďže bývam v paneláku, ale môj starký a starká majú dom, tak utečiem z toho – povedala som si.
Keď sme boli u starkovcoch pobalila som si všetko čo potrebujem a vykĺzla som sa z brány. Začala som utekať čo najrýchlejšie, aby ma nevideli. Keď som už bola dostatočne ďaleko, všimla som si, že som sa stratila. Vôbec som nevedela, kde som, vyzerala ako totálne iná ulica. Otočila som sa a začal som
bežať naspäť. Ale ani to mi nepomohlo. Strašne som sa bála, že so svoju rodinu už nikdy uvidím, ale vtedy som si povedala, „chcela som ísť cestovať,
tak pôjdem cestovať“. Kašlala som na to,či sa vôbec niekedy vrátim domov. Po hodine ma začali veľmi bolieť nohy. Nevládala som chodiť, tak som si sadla na poleno pri chodníku. V tom zrazu stretnem chlapca ,tiež z batohom a vyzeral, že ho bolia nohy tiež. Zvalil sa len tak na zem a povedal mi: „Ahoj, ja som Jano a ty si kto?“ Neplánovala som sa s ním rozprávať, ale bolo by drzé neodpovedať, tak som mu povedala: „Ahoj, ja
som Nela, čo robíš?“ On len tak odvážlivo odpovedal: „ Prišiel som precestovať celý svet a čo tu robíš ty?“
Hanbila som sa mu povedať, že som prišla precestovať celý svet tiež, tak som mu len povedala, „ starká ma
poslala do obchodu.“ Myslela som si, že odíde, ale on sa mi znovu prihovoril. ,,Aha, myslel som si, že cestuješ tiež, zobral by som ťa zo sebou,“ povedal a odišiel. “,, Počkaj ja vlastne cestujem okolo sveta tiež“ . Odvtedy
sme cestovali spolu.Začal som sa báť, ale nie o mňa, o mojich rodičov. Určite už stresujú a volajú políciu. Ulice začali byť čím viacej divnejšie a tmavšie. ,,Za chvíľu bude noc, „povedala som, ale ten vystrašený bojko Jano, hneď ako ma počul, utekal domov a nechal ma v tom samú. Bola som naňho veľmi nahnevaná, ale chápala som, že sa bojí, lebo aj ja som sa bála. Zrazu som začala spoznávať domy boli veľmi podobné ako tie na mojej ulici.
„Veď to je moja ulica,“ skríkla som. Od radosti má nič iné nenapadlo, len utekať k mojou domu, a to som aj urobila. Okamžite som začala klepať na bránu, zvoniť na zvonček a kričať: ,,Tu som, otvorte mi prosím!“ Z dverí sa objavila starká. Povedala: „Kde si bola ?Všade sme ťa hľadali, tvoji rodičia sa o teba veľmi báli.“ Hneď, ako si ma rodičia všimli, pýtali sa ma: „Kde si bola? strašne sme sa o teba báli. “ Myslím, že sa aj hnevali, veru majú za čo, veď som len tak utiekla z domu a nikomu som o tom nepovedala.
Na začiatku som si myslela, že z tohto rozprávku nebudem môcť urobiť, lebo každá rozprávka musí mať dobrý koniec, táto rozprávka by dobrý koniec nemala, kebyže Jano od odo mňa neodíde a ja nájdem cestu
domov. Tak, aj táto rozprávka, ako každá iná, má dobrý koniec.