V hustom lese, kde stromy tienili zem a listy sa pomaly menili na odtiene zlatej a hnedej, žili myška Ňufka a ježko Spike. Bolo to obdobie, keď sa príroda pripravovala na príchod zimy, a obaja priatelia si uvedomovali, že je načase zhromaždiť zásoby na chladné mesiace pred sebou.
Jedného jasného jesenného dňa sa stretli pri jazierku, ktoré bolo ich obľúbeným miestom na relax. Ňufka práve jedla sladký žaluď z duba, keď Spike prišiel k nej s návrhom. „Čo keby sme súťažili v tom, kto dokáže nazbierať viac jedla na zimu?” navrhol Spike. Myška Ňufka súhlasila s nadšením: „Výborný nápad! Ja ukážem, že myšky sú oveľa rýchlejšie a zručnejšie pri zbieraní jedla!” vyhlásila odhodlane. A tak začala ich súťaž. Myška Ňufka sa šikovne pohybovala medzi koreňmi stromov a získavala skoro všetky zrniečka a orechy, ktoré jej cesta ponúkla, zatiaľ čo ježko s trpezlivosťou prehľadával okolité kríky a zbieral bobule a plody. No čoskoro sa z ich súťaže stala hádka. Obe zvieratká sa snažili predbiehať a navzájom si kradli jedlo. Zdalo sa, že sa nedokážu dohodnúť. Keď už sa schyľovalo k večeru, obe zvieratká boli unavené a hladné. Zastavili sa a pozreli sa navzájom do očí. V ich pohľadoch sa zrkadlila únava a ľútosť za ich nezmyselnú hádku. „Možno by sme mali skúsiť spolupracovať, ” navrhla Ňufka, prehĺtajúc svoju hrdosť. Spike pritakal: „Máš pravdu. Spoločne by sme boli oveľa úspešnejší,”
Tak sa rozhodli spojiť svoje sily. Zbierali jedlo spoločne, pomáhali si a nakoniec sa rozhodli zdieľať svoje zásoby. Keď prišla zima, sedeli spolu v ich útulnej nore pod dubom, a medzi sebou si jedlo spravodlivo rozdelili. Neboli už len súpermi, ale priatelia, ktorí pochopili, že spolupráca prináša oveľa viac, ako nekonečné súťaže. A tak sa Ňufka a Spike naučili, že keď sa spoja s inými, môžu dosiahnuť viac, ako keby bojovali sami za seba.