Odraz zapadajúceho slnka vo vysokých sklenených budovách pôsobil oslepujúco. Lúče v Gregorovom byte s výhľadom na Most SNP pokryli každý povrch zlatistou farbou.
Gregor stál pri okne a zadumane hľadel na UFO. Snažil sa sústrediť na iné veci – na ľudí prechádzajúcich sa pri Dunaji, na skupinu turistov so selfie tyčami alebo na monotónny zvuk okoloidúcich áut, ale myšlienky ho vždy zaviedli späť k nej. Otázky mu chodili po hlave ako pilné mravce – jedna za druhou, každá nesúc kúsok obavy. Kde je? Prečo neodpovedá na správy? Čo ak…? Zrazu ich uvidel. Jej gaštanové vlasy, ktoré by rozoznal aj v tom najhustejšom dave. Neznáma ruka okolo pása. Tmavá hlava stratená v jej kučerách, ako keby sa bozkávala s vlastným tieňom. O sekundu už otvárala dvere a vyzúvala si topánky.
‚‚Kto to bol pri vchode?’’ opýtal sa opatrne.
‚‚Nikto, prišla som sama,’’ odpovedala s úsmevom. ‚‚Rada ťa vidím.’’
‚‚Ja som ho videl. Držal ťa.’’
‚‚To je nezmysel, nikto tu nebol. Navyše je tma, aj ja som ledva trafila domov,’’ poznamenala.
‚‚Bola si s niekým. Videl som vás,’’ šprihol Gregor.
‚‚Už som ti hovorila, že nemôžeš veriť všetkému, čo vidíš. Ak sa ti to znovu zhoršilo, zavolám lekárovi,’’ dodala so starosťou v tóne.
Gregor sa zhlboka nadýchol. ‚‚Má pravdu,’’ pomyslel si.
‚‚Prepáč, asi potrebujem čerstvý vzduch,’’ prehodil ponad plece.
Vykročil do bezhviezdnej noci. Svetlá bytoviek a pouličných lámp spolu s hlukom barov a hlasných rozhovorov vytvárali príjemnú atmosféru. Námestia boli plné ľudí postávajúcich v hlúčikoch alebo lenivo kráčajúcich po ešte horúcej dlažbe. Gregor vošiel do nárožného baru a sadol si do kúta na jediné voľné miesto. Vedľa popíjal svoj gin starší pán zadívaný do televízie. Gregor si objednal pivo a pokúšal sa znovu nemyslieť na nič.
‚‚Treba to prijať,’’ vyhlásil do vzduchu pán.
‚‚Prosím?’’ opýtal sa Gregor so zmäteným výrazom.
‚‚To, čo vás trápi. Treba to prijať,’’ zopakoval čudný chlapík.
‚‚Nerozumiem.’’
‚‚Všetko je pravda. Jediným spôsobom ako byť šťastným, je uveriť všetkému, čo povie.’’
Gregor zvraštil obočie.
‚‚Aj keby vám povedala, že 2 + 2 = 5, alebo že slnko vychádza na západe, musíte tomu z celého srdca veriť. Tam sa ukrýva pravá láska,’’ pokračoval pán so vševediacim tónom.
Gregor dlhú dobu neodpovedal a v tichosti dopil svoje pivo. Zdvihol sa na odchod a pozrel na nezvyčajného muža s ginom.
‚‚Kto ste?’’ opýtal sa opatrne.
‚‚Vinco Schmidt. Teší ma,’’ znela odpoveď.
Gregor sa zobudil na jemné svetlo v spálni. Po jeho boku ležala ona, jej telo nehybné ako kameň, až na pravidelne sa dvíhajúci hrudník. Po odtiahnutí závesu si uvedomil dve veci: miluje ju a slnko vyšlo na západe.