Ancijáš má ďalších nových kamarátov a roznáša balíčky, ktorými plní želania.
Ráno sa Ancijáš hlásil u pána riaditeľa. Jednu novinku si všimol nielen on, ale aj zamestnanci pošty. Na ušiach pani Uršule sa hompáľali dve nové zlaté náušnice, dar od Ancijáša, čo kúpil z pôžičky, z ktorej vyšlo nielen na oslavu pre kolegov v novej práci. Pani Príčetná bola pyšná na svoju novú ozdobu. Pán riaditeľ pošty požičial Ancijášovi 1203. V podstate je tvoja. Má šrotovú hodnotu a po dokončení misie si s ňou rob, čo chceš.“ Pustil sa zdĺhavo do vysvetľovania v reči úplne pribrzdený pán riaditeľ.
Na účet ti bude chodiť odmena po každom odovzdanom balíku. O chvíľu ti nabehne záloha. Ty mi len nahlás, keď bude všetko hotovo. V tu sekundu prášim odtiaľto preč. A v tu minútu dostávaš odo mňa špeciálny hodnotný dar. Nechaj sa prekvapiť, čo to bude. Zásielky majú buď nesparovaného odosielateľa, alebo si ich neprebrali, ale vo väčšine prípadov som nikdy ani nepočul o miestach, na ktoré mali byť doručene. Nenašiel som takú obec ani som netušil, kde hľadať. Nuž, to je moje bremeno, to je môj kríž toto,“ dolamentoval pán riaditeľ a Anciášovi podal trasúcou sa rukou kľúče od starého dlho odstaveného vozidla.
Balíky, o ktorých existencii zamestnanci pošty doposiaľ ani len netušili, povynášali o chvíľu na dvor pošty pod prístrešok, kde stála spomínaná Škoda 1203.
Ancijáš po nej hodil očkom, no zatiaľ si nedovolil do nej nastúpiť. Najprv prášil domov po dážďovku Milicu a naspäť sa vrátil aj s kabelou na náradie, ktoré bude, keď vyštartuje na cesty s týmto starým vozidlom, určite potrebovať.
Anciáš cestoval po Slovensku, kde spoznal rôznych ľudí, ktorým sa snažil pomôcť. Napokon sa mu podarilo všetky balíky rozniesť.
