„Bude to 15 eur a 60 centov,“ povedala mi predavačka, a kým som v peňaženke rátala peniaze, vonku na mňa čakala kamarátka a môj pes.
S kamarátkou sme sa rozhodli, že sa stretneme a pôjdeme do obchodu kúpiť nejaké veci na školský projekt. Ona platila prvá, tak mi povedala, že kým zaplatím, tak ma počká pred obchodom a postráži mi psa.
Keď si už predavačka konečne spočítala, či som jej zaplatila správnu sumu, schovala som si nákup do tašky a vyšla som von z obchodu. Na moje prekvapenie tam bol len môj pes a po kamoške ani stopy. Vlčiak však zúrivo vrčal a štekal smerom do vedľajšej uličky.
„Čo sa stalo Max?“ opýtala som sa ho a keď začul môj hlas pribehol ku mne, zdrapil ma za nohavice a ťahal ma smerom k uličke. Chvíľu mi trvalo, kým som sa mu vymanila zo zubov.
„Čo je to s tebou? A kde je Mia?“ No on nič neurobil, len ďalej vrčal do uličky.
Tak som mu odviazala obojok od pouličnej lampy a išla som za ním do tej tmavej a strašidelnej uličky. Čím sme vchádzali viac dovnútra, tým tichšie Max vrčal.
Z rohu uličky, kde sa zabočovalo, som začula hlas: „Navaľ peniaze, dievčisko, lebo uvidíš!“
Od strachu ma zalial pot. Vyzeralo to tak, že Miu chytil zlodej, a teraz chce od nej peniaze.
V taške som našmátrala hračkársku pištoľ a modlila som sa, aby mi na to ten zlodej naletel. Veď aj tak vyzerala celkom realisticky.
Pomaly som vstúpila do uličky a zdvihla som hračkársku zbraň pred seba.
„Ruky hore, lebo strelím!“ skríkla som na neho.
Zlodej sa zlomyseľne zasmial, ale aj tak ruky zdvihol.
„Odlož tú zbraň, maličká, nemá to zmysel,“ povedal zlodej s úškrnom.
„To teda nie, a volám políciu!“ zvrieskla som a jednou rukou som začala v taške šmátrať po telefóne. Vtom som začula za sebou kroky, no skôr než som sa stihla otočiť, Max zavrčal a skočil na druhého zločinca. Ten druhý vyzeral pod Maxovým svalnatým psím telom, ako malé dieťa. Max na neho vrčal a štekal, a snažil sa ho uhryznúť, no druhý zlodej sa bránil. Moje ohromenie využil druhý zlodej a rozbehol sa ku mne. Ja som si ho našťastie všimla a opäť som na neho namierila.
Zlodej zastal a zdvihol ruky hore. Naznačila som Mii, aby ho zviazala. Mia nemohla v taške nájsť nič, čím by mohla zlodeja zviazať, a tak si vytiahla šnúrku z jednej topánky, prišla k zlodejovi, a zviazala mu ruky za chrbtom. Keď mu ich zaväzovala, tak zjojkol (viem sa asi predstaviť, mať ruky zviazané šnúrkou z topánok, a nie je to asi veľmi príjemné.
Max konečne zliezol z druhého zlodeja a Mia a tomu zviazala ruky za chrbtom druhou šnúrkou od topánok. Toho druhého dokonca Max uhryzol na ruke, ale nebolo to až také vážne.
Keď už boli obaja zločinci zviazaní, Mia vytiahla z tašky mobil a zavolala políciu. Obaja zlodeji nás prosíkali, aby sme ich nechali, ale, samozrejme, sme ich nepustili. To by bola hlúposť pustiť práve polapených zlodejov, čo sa nás snažili okradnúť.
Policajti tu o malú chvíľku boli a zadržali zločincov. Dokonca vrátili Mii šnúrky od topánok. Jeden zločinec ešte povedal jednému policajtovi: „A ako to, že to malé dievča nosí zbraň?!“
Policajt sa na mňa otočil a opýtal sa: „To je vlastne dobrá otázka, odkiaľ máš tú zbraň?“
A ja som sa zasmiala: „Ale, pán policajt, snáď ste sa aj vy nenachytali!“
Zdvihla som zbraň k oblohe a stlačila som spúšť, no vzduchom sa ozvalo len zahrkotanie (podobné výstrelu) hračkárskej pištoľky.