Kvapky dažďa, taká malicherná vec a predsa dôležitá. Stekajú dolu oknom podobne ako tekutina stekajúca kanylou až do mojej žily. Som chorá. Od piatich rokov mám diagnostikovanú cystickú fibrózu. Počiatočné roky boli zvládnuteľné, no posledné dva sa stali rokmi absolútneho útlmu. Život mi viac nedával zmysel. A zrazu prišiel on. Človek, ktorý v živote nemal o nič viac šťastia ako ja. Človek s holou hlavou, nosiaci čiapku a usmievajúci sa na každého okoloidúceho v nemocnici. Čo mu neprekáža, že ide z chemoterapie ? Uvedomuje si vôbec ako málo času mu ostáva ? Veď má už 4. štádium ! Hnevala som sa vždy pri pohľade na jeho žiarivé zuby prilepené k jeho očarujúcemu úsmevu. Ja som po zistení, že sa na transplantáciu pľúc čaká celú večnosť stratila akýkoľvek dôvod na radosť. Svet sa mi točil okolo liekov, vesty a prehliadok. Cítila som sa tak prázdne. Jedno letné ráno sa mi tento podivuhodný chlapec prihovoril na chodbe. „Kávu?“ opýtal sa opatrne, zachovávajúc si odstup. Mala som slúchadlá, tvárila som sa, že ho nepočujem, no pochybujem, že mi to zožral. Napriek môjmu zlému hereckému výkonu ma nechal na pokoji a poskokom pokračoval s ponúkaním pacientov. To bola moja prvá interakcia s ním. Teda… aspoň taká polovičná. Po čase začal v nemocnici pracovať ako čašník v kaviarni. Zjavne nemal už možnosť žiť mimo nemocnice a toto bola jeho forma zabavenia sa a interakcie s ľuďmi. Hoci som mala neskutočný odpor voči jeho prehnanej pozitivite a elánu, nemohla som sa nedívať. Počas mojich návštevných dní v nemocnici som čas trávila výhradne v kaviarni, pozorujúc ho, tváriac sa, že robím niečo zmysluplné na notebooku. Vždy keď si všimol ako ho priam až pohlcujem pohľadom, usmial sa, hoci som vždy pohľad dokázala presmerovať predtým, ako sme nadviazali očný kontakt. Postupne sa mi opäť začal prihovárať. Spočiatku som každú konverzáciu ukončila po vete. Vravela som si, že si predsa nemôžem dovoliť takýto záväzok. Bol však neoblomný. Stále si pamätám, ako ma prvý raz donútil rozprávať sa s ním dlhšie ako päť minút. Sadol si predo mňa a začal sa so mnou hádať o mojej spôsobilosti posudzovať kávu, ktorú robí. Musel si za tie mesiace všimnúť, že na kávu mám slabosť. Konverzačná stratégia zafungovala. Odvtedy si počas obednej pauzy vedľa mňa sadal. Spočiatku som sa ho pokúšala stále odohnať, no po čase ku mne prirástol. Pochmúrne prostredie nemocnice sa premenilo na ružovú záhradu. Postupne tá melanchólia, ktorej som sa tak veľmi držala odchádzala. Život naberal opäť zmysel. Zaľúbila som sa. Veľmi. Raz keď sme boli na prechádzke zavolali z nemocnice, že majú pre mňa nové pľúca. Neviem či si dokážete predstaviť akú radosť som v ten večer prežívala. Tak prečo odišiel? Ako ma len mohol opustiť ? Tri dni pred operáciou sa jeho stav výrazne zhoršil. Už sa to niekoľko ráz stalo. Mysleli sme, že to nejako zvládneme a pôjdeme ďalej. Deň pred operáciou ma požiadal o ruku. Začali sme plánovať spoločnú budúcnosť. Už mu bolo lepšie. Do operačnej miestnosti ma odprevádzal on, kýval mi spoza skla keď ma odvážali. Úsmev. Jeho úsmev bol posledná spomienka na živého Alexa. Prečo tu už nie si? Kam si mi zmizol? Ako si ma tu mohol nechať samú? Ako si len mohol…