Bola raz jedna žena, ktorá túžila mať dieťa. Jedného dňa sa stal zázrak a žene sa narodilo dievčatko, ktorému dala meno Amálka. Dievčatko rástlo ako z vody. Jedného dňa sa Amálka vybrala do lesa na jahody. Keď sa vracala domov, uvidela srnku s krídlami. Zdalo sa jej to veľmi zvláštne. Takého tvora ešte nikdy v živote nevidela. Srnka sa vybrala iným smerom, Amálka však pokračovala v ceste. Prišla domov a celý čas rozmýšľala nad srnkou s krídlami. Ale nikomu o nej nepovedala. Na druhý deň sa znova pobrala do lesa na čučoriedky. Keď sa vracala, uvidela veveričku s krídlami. Ani o nej nikomu nepovedala. Povedala si, že ak sa jej to stane aj zajtra tak pôjde za zvieratkom. Na tretí deň sa pobrala do lesa na maliny. Keď sa vracala uvidela líšku s krídlami. Tak ako si povedala, tak aj urobila. Išla za líškou. Uvidela zvláštnu bránu. Bola obkolesená veľkým množstvom pestrofarebných kvetov. Líška do nej vošla. Amálka zo zvedavosti išla za ňou. Za bránou bol svet úplne iný. Na stromoch boli veveričky s krídlami, na tráve sa pásli srnky s krídlami, zajace chrúmali mrkvu. Amálka si povedala, že toto bude určite dáka zázračná krajina a zvieratá, ktoré videla v lese, keď zbierala ovocie, patria určite do nej. Bola taká zapozeraná, že si líšku všimla až po obzretí celej čarovnej krajiny. Bežala za ňou. Tá ju priviedla k prekrásnej víle, ktorá mala biele šaty, z kvetov upletený biely venček, na nohách biele črievičky a krídla mala svetloružové. Bola to snáď tá najkrajšia bytosť, ktorú kedy Amálka videla. „Ako sa voláš?“, spýtala sa víla. „Ja som Amálka a ty sa voláš ako?“, spýtala jej Amálka. „Ja som víla Leknomila“. „Budeme kamarátky? “spýtala sa víla. Amálka súhlasila. „Poukazujem ti to tu?“spýtala sa víla. „Áno môžeš,“ odpovedala Amálka. Ukazovala jej dúhové jednorožce, čarovnú kuchyňu, kde sa práve nalievali trblietavé dúhové nápoje. „Dáš si?“, spýtala sa Leknomila Amálky. „Áno,“ odpovedala Amálka. Už sa zotmelo. Amálkina mamička sa začala strachovať o Amálku. Čo ak sa jej niečo v lese stalo. V kúzelnej krajinke všetko stíchlo, zvieratká a rozprávkové bytosti išli spať. „Amálka, nemali by sme už ísť spať?“, spýtala sa Leknomila. „Ty by si mala ísť spať a ja by som mala ísť domov,“ povedala Amálka. „Túto noc tu prespi a hneď zajtra ráno môžeš ísť domov,“ navrhla jej víla. „Dobre,“ odpovedala Amálka. „Ukážem ti izbu, kde budeš spať“, povedala Leknomila. „Tá izba je prekrásna“, povedala Amálka, keď sa pozrela na dúhové kreslo. „Dobrú noc, Amálka,“ povedala Leknomila. „Dobrú noc, Leknomila.“ Keď zazvonil ráno budík na celú zázračnú krajinu, Amálka sa hneď spamätala, že má ísť domov. „Amálka, môžeš sem prísť aj so svojou mamičkou,“ povedala Leknomila. „Áno, prídeme sem“, odpovedala jej Amálka radostne a ponáhľala sa domov. Mamička ju už zďaleka vyzerala. „Ahoj mami.“, povedala. „Ahoj Amálka. Kde si bola celú noc?“, spýtala sa jej mamička. „Bola som v krajine zázrakov a našla som si tam kamarátku vílu Leknomilu a chcem sa tam vrátiť aj s tebou“, odpovedala jej Amálka. „ Dobre môžeme ísť do krajiny kúziel,“ povedala mamička. Keď tam prišli a keď Amálkina mamička uvidela vílu Leknomilu, povedala jej že ju stretla vo sne. Leknomila jej povedala že to nebol sen a že vďaka nej má Amálku. „Takže Amálka by mala byť víla ako ty?“ spýtala sa Amálkina mamička. „Áno, Amálka by mala byť víla,“ odpovedala
Leknomila. Amálka sa časom premenila na vílu. Mala krásne rúžové šaty, upletený veniec z kvetov, rúžové črievičky a biele krídla. S Leknomilou lietajú po svete až do dnes.