Príbeh o ľadovom kráľovstve poznám z filmového spracovania. Preto sa mi zapáčilo, že vychádzajú aj knihy s hrdinkami Anna a Elsa. A nielen s veľa obrázkami a málo textom, ale aj viacstranové príbehy s minimom obrázkov. Ide o príbehy, ktoré nie sú sfilmované, preto si ich s chuťou prečítam.
Kniha Ako na medvede má vyše sto strán. Zapáčila sa mi preto, lebo v nej vystupujú aj mláďatá ľadového medvede. Sú veľmi roztopašné a na ilustráciách roztomilé. Pekné sú aj obrázky oboch sestier. Z príbehu sa mi najviac páčilo, ako snehuliak Olaf hral na svojom vlastnom nose – bola to jeho píšťalka.
Príhoda mala zápletku v tom, že do blízkosti kráľovstva sa nasťahovala rodinka ľadových medveďov. Anna začala rozmýšľať ako jej obľúbená detektívna hrdinka (– to ma tiež fascinuje, keď čítam niečo o detských detektívoch a ich zmýšľaní.) Anna sa zamýšľa nad tým, prečo sa tam usadili. Najprv museli odstrániť problém s hŕbou odpadu, ktoré nanosili medvede. Keď sa im podarilo skládku zničiť, veci, ktoré v nej boli, vedeli využiť na ďalší účel. Lenže medveďom to nezabránilo, aby sa tu ďalej zdržovali. Zistilo sa, že sú hladné, a preto si spravili tú kopu.
Anna s Elsou pátrali po vedomostiach o medveďoch a vypátrali, že tieto medvede zablúdili, chceli sa doplaviť na ľadovej kryhe na juh. Asi ich prilákala hudba od práčovne. Rozhodli sa ich vylákať z kráľovstva tak, že Elsa vyčaruje ľadovú kryhu a zanôtia im na píšťalke. Háčik bol v tom, že nikto nevedel hrať na píšťale. Ale práve po započutí už spomínaného Olafa, videli, že jeho hra na nose je ako na píšťalke, takže sa všetko vyriešilo.
