Antigona na mňa pôsobila ako stará hra, ktorá je ale prekvapivo stále aktuálna. Aj keď je to antická tragédia, rieši veci, ktoré dávajú zmysel aj dnes, hlavne konflikt medzi tým, čo je zákon, a tým, čo človek cíti ako správne. Antigona ako postava sa mi páčila tým, že si stála za svojím názorom, aj keď vedela, že ju to môže zničiť. Nebola ticho, neuhýbala a išla si svoje, čo je na tú dobu dosť silné.
Najviac ma bavilo napätie medzi Antigonou a Kreónom. Kreón mi ako postava liezol na nervy, lebo bol strašne tvrdohlavý a myslel si, že má vždy pravdu len preto, že je kráľ. Zároveň som ale chápala, prečo koná tak, ako koná, čo robilo príbeh zaujímavejším a nie úplne čiernobielym. Páčilo sa mi aj to, že hra je krátka a ide priamo k veci, nič sa tam zbytočne nenaťahuje.
Čo sa mi nepáčilo, bol starší jazyk a štýl písania, kvôli ktorému som sa miestami musela viac sústrediť, aby som pochopila, čo sa vlastne deje. Niektoré časti mi prišli zbytočne dramatické. Aj tak si ale myslím, že Antigona je silný príbeh, ktorý ukazuje, že niekedy je lepšie poslúchnuť svedomie než pravidlá.
