Autor v detstve veľmi rád kreslil, no dospelí ľudia nevideli v jeho kresbách to, čo by mali, nevedeli ho pochopiť. Jedného dňa havaroval lietadlom v púšti. Bol nútený v púšti prespať. Ráno ho zobudil tenký hlások malého chlapca: „ Prosím, nakresli mi ovečku.“ Nakreslil mu malú ovečku v debničke, z ktorej bol Malý princ nadšený. Postupne sa spoznávali a Antoine zistil, že Malý princ býva na vlastnej planéte, o ktorú sa sám stará, ktorá je veľká ako dom a veľmi rád pozoruje západ Slnka. Malý princ spoznával veci na Zemi, ako čo funguje. Antoine zase počúval princove príbehy, napríklad o namyslenej kvetinke, o tom ako navštívil iné planéty, na ktorých spoznal napríklad zemepisca, ktorý mu odporučil navštíviť planétu Zem. Na nej uvidel presne také kvety, ako mal na svojej planéte. Malý princ bol smutný a mrzutý pretože zistil, že ma obyčajnú ružu a nie jedinečnú kvetinu. Až po stretnutí s líškou, s ktorou sa skamarátil, zistil, že jeho kvetina bola jedinečná, pretože sa o ňu staral a dával jej svoju lásku. Bol to presne ôsmy deň po stroskotaní keď malý princ dorozprával svoj príbeh. Voda už došla, a tak malý princ rozhodol, aby sa vydali na cestu k studni. Ale našli takú, ktorá vôbec nevyzerala ako studnička na púšti. Malý princ ostal pri studni, ale pilot sa vrátil opraviť lietadlo. Na druhý deň, keď sa pilot vracal zbadal, že sa Malý princ rozpráva s hadom. Rýchlo ho odohnal. Vzal chlapca na ruky, on však chcel ísť sám. Pilot zastal a zrazu zbadal žltý záblesk tesne vedľa nohy Malého princa. Bol to ten istý had a Malého princa uštipol. Chlapec začal pomaly a ticho padať. Ale on po uštipnutí hadom v tú noc nezomrel, len tu musel zanechať svoje telo, ktoré bolo príliš ťažké a jeho planétka príliš ďaleko, aby ho bral so sebou.