Tento autor nás privádza do celkom inej reality. Príbehy, ktoré nám v knihe podáva detským štýlom – rozmýšľaním, spôsobom písania, mi pripomínajú moje detstvo. Akoby sa zastavil čas. Chcela by som vyzdvihnúť niektoré jeho myšlienky, ktoré mi utkveli v pamäti. „Dobre vidíme iba srdcom – to hlavné je očiam neviditeľné.“ „Reč je prameňom nedorozumení.“ „Čas, ktorý si strácal pre svoju ružu, robí tvoju ružu takou dôležitou.“
Neviem presne čím, ale uchvátili ma aj jeho kresby.
Páči sa mi, ako dokáže prepojiť detské zmýšľanie s filozofiou a svetom „dospelákov“.
Táto kniha opisuje život Malého princa – chlapca a pilota. Ich stretnutie je celkom neobyčajné – na púšti. Ich rozhovor je tiež celkom zvláštny, keďže Malý princ sa pýta, či mu pilot nakreslí ovečku. Tu môžeme pozorovať nádheru a čistotu detského umu. Zatiaľ čo dospelí sa naháňajú za pozemskými vecami, statkami a zbytočnosťami a doslova niekedy strácajú čas (áno, možno niekedy riešia aj dosť podstatné veci, ale vnímam to tak, že hodnotu určitých vecí preceňujú na úkor iných tak, že niečomu venujú príliš veľa pozornosti a času, pričom iným – dôležitejším takmer žiaden), deti vidia svet taký, aký by mal byť. A naopak dospeláci si hovoria o deťoch – aké zbytočnosti a hlúposti riešia. Pilot sa mohol zasmiať, keď sa ho Malý Princ spýtal, či by mu mohol nakresliť ovečku – aká absurdita! … No ak sa jedna veková skupina snaží priblížiť tej druhej, ja verím, že to vskutku IDE. A preto si napokon tak rozumeli. Snaha (z môjho pohľadu) je viac ako konečný dokonalý výsledok. Tým chcem povedať, že Malý Princ sa snažil porozumieť obyčajom tu, na planéte Zem a možno aj tak vyzeral ako nemúdry. Pilot sa zase vcítil do života Malého Princa.
Všetok zhon, starosti a činnosti ktoré nám berú drahý čas… Čo z toho? Skúsme sa niekedy zastaviť a položiť si otázku: „Čo je naozaj to dôležité?“
