Knihu som si vybrala, pretože som od Dostojevského čítala viac kníh a jeho tvorba sa mi páčila. Myslím, že každý sa niekedy môže vžiť do hlavnej postavy, ktorej meno nebolo ani spomenuté a nešťastne sa zaľúbiť. Každý sa niekedy cítil sám a zabudnutý no nikdy netreba podľahnúť vlastnej fantázii a snom. Nazvime hlavnú postavu ako chceme, či to bol snílek a mal hlavu v oblakoch alebo nie, on spomenul jej meno v knihe 138 krát a ona sa ani raz nespýtala na to jeho. Myslím si, že celkovo kniha bola dosť smutná, nemala šťastný koniec. Náš snílek a Nastenka sa každý večer počas štyroch dní stretávali, aby čakali na príchod jej snúbenca, no on tam bol, aby strávil ďalšiu chvíľu v jej prítomnosti. Rozprávali sa, on sníval, viac sa už necítil sám. Až jej snúbenec prišiel a naraz bolo všetko tak, ako minule. Zostalo mu zlomené srdce a spomienky na Nastenku. Páčila sa mi pointa poviedky, aj keď som pri nej mala dosť často vyplakané oči, no to bolo súčasťou čítania. Pochopila som, že samota nás často zavedie k idealizovaniu ľudí a vytváranie si vlastnej reality, nájdete v nej šťastie a pocit, že nie ste sám. No realita je krutá a príde skôr ako začnete byť skutočne šťastný a zaľúbený. Uvedomila som si, že snívať je pekné, no vrátenie sa do reality je bolestivé. Pre niektorého človeka, môže byť obyčajným momentom stráveným v prítomnosti niekoho, koho má rád, jeden z najšťastnejších a môže mať pre neho veľkú hodnotu.
