Dátum v kalendári ukazoval 11. august 2024. Profesorovi Alfrédovi sa práve podarilo zostrojiť stroj času. Jeho celoživotné dielo. Mal sa stať jedným z najväčších vynálezov ľudstva, ba možno aj tým najväčším. Ako prvého človeka na svete chcel poslať do budúcnosti svojho syna Martina. Veď kto iný by sa mal presláviť ako prvý cestovateľ v čase, ak nie jeho vlastná krv? Martina nebolo treba dvakrát prehovárať, nadšene ihneď súhlasil. Prvýkrát mal „budúcnosť“ len pozorovať a zistiť základné informácie. Keď odbila ôsma hodina, profesor naštartoval stroj času. Ten začal vydávať tikajúce zvuky, zatriasol sa a Martin sa zrazu objavil v neznámom supermodernom meste.
Budovy sa vznášali v povetrí, lietajúce objekty rôznych tvarov brázdili oblohu. Zrazu zbadal nezvyčajné bytosti, ktoré mali namiesto rúk dlhé chápadlá. Mali štyri páry očí, boli zo päť metrov vysoké a tri metre široké. Keď sa Martin na tie neznáme tvory z budúcnosti vynadíval, nebojácne na ne prehovoril: ,, Dobrý deň, aký je rok, prosím?” Mimozemšťania ho spočiatku nezaregistrovali, ale napokon ho zbadali. Obrátili sa k nemu a začali škriekať: ,,Vo-tre-leeeec!“Martin zbadal, že je zle-nedobre a dal sa na útek. Vesmírni obyvatelia ho začali prenasledovať. Na jeho prekvapenie sa vedeli veľmi rýchlo pohybovať. Martin bežal splašene po neznámom meste, ale nie a nie sa ich striasť. Zrazu sa objavil v slepej uličke. Mimozemšťania sa k nemu pomaly, zlovestne zakrádali. Martin pochopil, že je v pasci a modlil sa v zázrak. Zavrel oči a čakal, čo sa stane. Vtom začul známe tikajúce zvuky. Keď otvoril oči, videl, že je späť v otcovom laborátoriu. Zo srdca mu spadol obrovský kameň. ,,Ďakujem ti, otec, už som sa lúčil so životom, “ s úľavou v hlase povedal Martin. ,,Niet za čo ,ale radšej mi rýchlo porozprávaj, ako vyzerá svet v budúcnosti? “ horel nedočkavosťou profesor. ,, Nič moc, otec. Radšej žime naplno tu a teraz, “ zasmial sa Martin.