Na reflexiu som si zvolila knihu Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď. Je to kniha od poľskej spisovateľky a držiteľky Nobelovej ceny za literatúru, Olgy Tokarczuk. Tento román by sa žánrovo mohol radiť medzi trilery s prvkami detektívky, filozofickej rozpravy a tragickosti. Autorka sa v diele významne venuje téme ekológie a právam zvierat a taktiež feminizmu. O knihe som sa dozvedela približne pred rokom na Světe knihy v Prahe, kde som sa s Olgou Tokarczuk stretla a kde mala besedu. Vtedy ma zaujala, no po nejakom čase som na ňu zabudla. Medzitým som od autorky čítala inú knihu s názvom Cesta ľudí knihy, ktorá sa ma hlboko dotkla a vtedy som si na svoj zoznam kníh pripísala aj knihu Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď. Stále som sa ale nevedela odhodlať k jej prečítaniu a pravdupovediac som na ňu zas zabudla. Keď som asi týždeň dozadu zistila, že máme robiť reflexiu na nejakú knihu, tak som si na ňu z neznámeho dôvodu spomenula a vedela som, že práve túto knihu spracujem. Táto situácia mi potvrdila teóriu, že niektoré knihy si nás zavolajú, keď na ne budeme pripravení. Kniha nesklamala. Ani trochu. Dej sa odohráva v malej dedinke na poľsko-českých hraniciach, kde už ani líšky nedávajú dobrú noc a v zime sa tam autom nedostanete. Dedina je na okraji lesa, kde žijú zvieratká…a pytliaci, ktorí tie zvieratká zabíjajú. Hlavná hrdinka to vytrvalo udáva na polícii, ktorá ju rovnako vytrvalo ignoruje. Až kým, sa v tej malej zabudnutej dedine neudeje vražda. A potom ďalšia. Tak ako zomierali zvieratá, zomierajú zrazu ľudia. Je to vrah? Alebo pomsta? Možno oboje. Všetky stopy ale vedú k jednému vinníkovi…k srnkám. Kniha ma neustále nútila zamýšľať sa a tak skoro na ňu rozhodne nezabudnem, lebo sa mi vryla pod kožu hlbšie ako tetovanie.
