Na knihu „Chlapec bez mena“ od Marty Fartelovej som narazila úplnou náhodou. Prechádzala som si knižné stránky a zaujala ma hlavne titulná strana s nápisom „Skutočný príbeh“. Celkový názov knihy vo mne evokoval niečo, o čom som chcela vedieť viac. Otvorila som náhľad do knihy, asi zo stredu príbehu, a prečítala si zobrazenú dvojstránku. Hneď som sa dostala do deja. Už prvé riadky vo mne vyvolali rôzne pocity a otázky. Cítila som zmiešané pocity – ako smútok, napätie, ale aj obdiv či odvahu hlavného hrdinu. Vtedy som vedela, že túto knihu si chcem prečítať celú a zistiť, ako sa príbeh ďalej vyvinie.
Príbeh zobrazuje prvky retrospektívy. Dej sa odohráva v sirotinci v Budapešti, odkiaľ sa spomienky hlavného hrdinu vracajú späť do minulosti. Vidíme, ako ešte žil so svojimi rodičmi – otcom Šimonom a mamou Katlin v Bratislave. Ich pokojný život sa zrazu mení kvôli protižidovským zákonom a hrozbe deportácie. Rodine sa podarí uniknúť, ale otec zomiera pri pokuse o útek do bezpečia. Mama je nútená svojho syna Dávida nakoniec opustiť, aby mal väčšiu šancu prežiť. Dávid zostáva sám a prechádza si rôznymi ťažkými situáciami. Nakoniec sa dostáva do spomínaného sirotinca, kde žije pod falošnou identitou. Preto sa nazýva „chlapec bez mena“. V knihe sa presne zobrazuje jeho strach, osamelosť, túžba po rodine, ale aj odvaha prežiť. Tieto časti ma zasiahli najviac, pretože ukazujú, ako ťažké môže byť detstvo v takomto nepredstaviteľnom prostredí. Taktiež ako veľmi dieťa potrebuje pocit bezpečia a lásky.
Príbeh zobrazuje rôzne typy ľudí. Niektorí sú chladní, ľahostajní alebo dokonca nebezpeční, zatiaľ čo iní dokážu prejaviť dobro a odvahu. Riskujú vlastný život, aby pomohli niekomu inému. Hrdina stretáva tieto rôzne „tváre“ ľudí a každé stretnutie mu ukazuje, že svet nie je úplne čiernobiely. Napriek všetkému zlému, čo prežíva sa objavuje nádej a ľudskosť, tam, kde by človek najmenej čakal.
Hlavná myšlienka diela podľa mňa ukazuje, že aj v tých najťažších časoch, keď je človek stratený a sám, môže v ľuďoch nájsť kúsok dobra a nádej na prežitie. Kniha ma priviedla zamyslieť sa nad tým, aké šťastie je mať bezpečné rodinné prostredie a aké dôležité sú vzťahy a pomoc druhých. Tiež mi ukázala, že aj človek, ktorý nemá nič, dokáže nájsť silu a postaviť sa životu a prežiť. Pre mňa bola táto kniha veľmi emotívna. Aj keď je jej obsah veľmi smutný a ťažký, Dávidova odvaha a túžba žiť ukázala, že nádej a ľudskosť dokážu prekonať aj tie najťažšie chvíle. Kniha mi dala nový pohľad na to, čo znamená byť silný a zároveň citlivý. Aj keď ide o skutočný príbeh z minulosti, jeho myšlienka zostáva aktuálnou aj dnes.
