Cez jeden júnový deň sa stala veľká tragédia. Stalo sa to v meste Pezinok, kde sa nikto nikdy nenudí. Bol tam jeden chlapec s menom Sebastián, ktorého kamaráti nazývali aj Sebík. Stratil sa mu pes, ktorého mal veľmi rád. Bola to malá, energetická čivava. V meste bola veľmi známa, lebo bola tak bláznivá a tak priateľská že každý ju mal v meste rád a každý ju poznal. Sebastián išiel zo školy. Bol to veľmi teplý deň a bol už dosť unavený. Keď prišiel domov tak si ľahol hneď na posteľ a nevládal nič robiť. Po niakom čase si zrazu spomenul, že vlastne svojho psa nevidel odkedy prišiel domov. Začal ho hľadať, ale nevdel ho nájsť. Začal panikáriť a nevedel čo má robiť. Hneď sa ho rozhodol hľadať. Nechcel byť na to sám tak si zavolal svojich dvoch kamošov, aby mu pomohli. Dvaja kamoši Peťo a Matej okamžite k nemu prišli domov a boli ochotní mu pomôcť nájsť jeho psíka. Títo dvaja kamoši boli Sebíkový dlhoroční veľmi dobrí kamaráti. Vždy boli veľmi ochotní s hocičím pomôcť. Tak ani toto nebol pre nich problém a išli hľadať psíka. Neboli ani moc v strese, že by ho nenašli, lebo vedeli, že keď sa budú pýtať ľudí po meste tak určite ho niekto uvidel alebo ho zobral k sebe. Išli po ulici a a kričali na psíka, psík stále neprichádzal. Potom uvideli novinový stánok tak sa išli spýtať tety v stánku či ho náhodou nezbadala, bohužiaľ odpoveď nebola dobrá a povedala, že psíka nevidela. Stále sa nevzdávali a pokračovali ďalej. Sebík začal byť nervózny, že ho už nikdy nenájdu. Matej s Peťom ho upokojovali, že nech sa nebojí, ze sa určite ešte nájde. V diaľke uvideli ich kamoša Ľuboša, celú túto situáciu mu vysvetlili, no bohužiaľ ani on ho nevidel a ani im nemohol ísť pomôcť, lebo musel ísť za jednou babou do Bratislavy. Sebastián nad ním prekrútil oči, že baba mu je prednejšia než jeho kamarát. Takto putovali celý deň až do noci, ale čivavy nikde nebolo. Sebík už bol tak zúfalý, že chcel ísť ho hľadať až do lesa no to mu Peťo s Matejom zakázali, že to je už veľmi nebezpečné. Rozhodli sa už ísť domov, lebo už bola tma a museli ísť domov. Sebastián bol celý uplakaný a nevedel zniesť, že stratil svojho psíka a aj veľmi dobrého kamaráta, ktorého mal strašne rád. Lebo Sebík moc kamarátov nemal, bol to skôr taký samotár a preto mal so psíkom tak dobrý vzťah. Keď prišiel domov tak hneď sa ho začali pýtať rodičia, že čo sa stalo, že tak plače. Sebík im všetko vysvetlil. Rodičia ho hneď upokojili že psík sa nestratil a, že je doma. Sebastián vôbec nechápal, že čo rozprávajú. Však ho celý deň hľadal, lebo nebol doma tak ako že zrazu je doma. Rodičia mu povedali, že ich vôbec nepočúva, že mu včera hovorili že pôjdu dnes s ním k veterinárovi. Sebastián sa hneď placol po čele a zasmial sa nad tým aký je moták a, že na toto úplne zabudol. Samozrejme hneď zavolal Maťovi a Peťovi, že čivava je doma a celé im to vyrozprával. Matej s Peťom sa hneď začali smiať povedali mu nech už nabudúce toľko nepije a nech si už všetko zapisuje. Takže nakoniec všetko dobre dopadlo, psík bol v poriadku doma a Sebík bol tiež šťastný a spokojný že jeho kamoš je sním v pokoji doma. Hneď ho vyobjímal a zasmial sa nad svojou zabúdavosťou a hlúposťou.