Čo bude ďalej?
Kristína Kóňová , ZŠ Mudroňova 83, 8.B
Práve zazvonilo na veľkú prestávku. Väčšina detí už odišla na dvor. V triede zostala iba jedna študentka. Normálne by už prišla na ňu nahučať nejaká učiteľka nech ide von, ale to dievča bola Laura a nikto by si nedovolil niečo takéto ku dievčaťu ktorého brat spáchal samovraždu minulí mesiac. Minulí mesiac. Presne tak. Stalo sa to minulí mesiac tak prečo sa ešte stále ku nej takto milo správajú? Bolo by to lepšie keby sa ku nej správali normálne. Tak by pre ňu bolo ľahšie na to všetko zabudnúť. Tak by to presne chceli ich rodičia. Vôbec nikto z ich rodiny to nerieši. Mama s otcom to berú tak že Boh dal Jonášovi život a Jonáš si ho nevážil, tak si teda nezaslúži aby za ním plakali. Jej mladší brat tomu vôbec nechápe, čo je asi na jeho mieste najlepšie. Laura nemá dovolené o ňom hovoriť a ani za ním plakať. Všetci z jej rodiny sa tvária ako keby nikdy neexistoval a žijú svoje životy ďalej, tak prečo to nemôže byť pre ňu také isté. Ešte si spomína ako sa na začiatku roka rozprával o jeho budúcnosti. Ako plánoval že pôjdu spolu na gymnázium a hneď ako zmaturujú pôjdu študovať do zahraničia a nikdy sa už na Slovensko nevrátia. Ona ešte nemala naplánovanú svoju budúcnosť ako on, tak prečo. Prečo to urobil? To on bol ten ktorý mal veľké plány, ktorý už vedel ako pomenuje svoje budúce deti, tak prečo? Ona ešte nevie ani na akú školu chce ísť, a to už sa prihlášky podávajú budúci mesiac. Ale toto ju teraz vôbec netrápi. Najviac ju trápi myšlienka že tomuto všetkému vedela zabrániť. Prečo sa jej z ničím nezveril? Asi nevedel nabrať odvahu. Ale potom prečo si ona nič nevšimla? Veď sú dvojičky, on si vždy všimol keď ona mala problémy a vždy jej pomohol. Tak prečo si ona nič nevšimla? Keby bola dobrá sestra tak by si to všimla a Jonáš by bol teraz tu s ňou. Laura začala cítiť ako jej slzy stekajú po lícach. Nechcela aby plakať v triede tak rýchlo utiekla na záchody. Tam už nevedela zostať ticho, úplne sa rozplakala. „Prepáč Jonáš, všetko je to moja vina!“ zakričala. Bolo to príjemné konečne plakať. Trochu sa jej uľavilo. Keby ju teraz mama videla tak by ju zbila varechou. Skoro nič cez slzy nevidela. Utrela si ich rukami a pred sebou videla otvorené okno. Asi vetrali. Podišla ku tomu oknu bližšie a pozrela sa z neho. Vtedy ju to napadlo, už vie ako sa môže zbaviť všetkých starostí. Je na štvrtom poschodí ak skočí tak sa zabije. Už išla s toho okna skočiť ale niečo ju zastavilo. Cítila ako keby tu s ňou bol Jonáš a hovoril jej nech to nerobí. Spravila krok dozadu a spadla na zem. Už to vie. Už vie čo má urobiť. Urobí presne čo by chcel Jonáš. Zmaturuje a presťahuje sa zo Slovenska. Všetkým bude hovoriť Jonášov príbeh. Nedovolí aby bol zabudnutý. Keby bol na jej mieste, urobil by to isté.