Román Cyntoryn zvieratiek od Stephena Kinga sa často zaraďuje medzi jeho najznámejšie diela. Po jeho prečítaní som však mal pocit, že označenie „horor“ ho nevystihuje úplne presne. King síce dokáže veľmi dobre vytvoriť temnú a znepokojivú atmosféru, no v tomto príbehu sa venuje aj iným témam, najmä strachu zo straty a smrti. Kniha tak ukazuje na skutočnosť kam až môže človek zájsť, keď sa nedokáže zmieriť s tým, že niekoho blízkeho navždy stratil.
Hlavnou postavou je lekár Louis Creed, ktorý sa spolu so svojou rodinou presťahuje do štátu Maine. Na začiatku sa zdá, že ich čaká pokojný život na vidieku. Postupne však Louis spoznáva svojho suseda Juda Crandalla a spolu s ním aj zvláštne miesto ukryté v lese za miestnym cintorínom zvieratiek. Ide o staré indiánske pohrebisko so silami temného Vendiga, o ktorom sa hovorí, že má schopnosť vrátiť mŕtvych späť k životu. Problém však je, že tí, ktorí sa vrátia, už nie sú takí ako predtým. Keď Louisa zasiahne tragédia smrti jeho syna, stojí na hranici veľmi ťažkého morálneho rozhodnutia, či vráti svojho syna k životu.
Na knihe ma najviac zaujalo to, ako autor pracuje s postavami a ich pocitmi a mysľou. Dej sa síce rozvíja pomaly, ale napätie si kniha buduje veľmi dobre. Louis pre čitateľa nepôsobí ako zlý človek, ale skôr ako niekto, kto je zlomený smútkom a nedokáže sa zmieriť so stratou. Práve preto jeho rozhodnutia pôsobia tak tragicky. Autor tak nevyvoláva strach len pomocou nadprirodzených prvkov, ale najmä tým, že ukazuje, ako môže človeka ovplyvniť bolesť zo straty a bezmocnosť.
Cintorín zvieratiek nepovažujem iba za strašidelný príbeh, je to aj zamyslenie nad tým, že niektoré veci v živote jednoducho nedokážeme zmeniť a treba ich prijať. Snaha zmeniť osud môže priniesť ešte horšie následky než samotná smrť. Práve spojenie napínavého deja s týmito myšlienkami robí z tohto románu dielo, ktoré čitateľa nielen zaujme, ale aj zasiahne a zanechá v ňom hlboký odkaz.
