Táto kniha patrí do epickej prózy, a už podľa názvu vieme určiť že sa jedná o denník. Anna si ten svoj začala písať tesne predtým ako sa rodina Frankovcov musela začať skrývať. Sprvu opisuje svoj bežný dennodenný život a neskôr opisuje podmienky, v ktorých sa museli ukrývať v zadnom dome kancelárie v Holandsku.
Anna bola bežné dievča no jej veselá nálada sa každým dnom u ukryte menila na tichú a uzavretú. Rokmi sa vzďaľuje ostatným rodinným príslušníkom, najmä matke a sestre, a jej vzťah s ďalšími spolubývajúcimi nikdy nebol úplne uvoľnený. Postupne sa Kitty stala jedinou “osobou” ktorej mohla napísať o všetkom čo skutočne cítila, a ku koncu ich ukrývania ešte Peter van Daan, ktorý mal o ostatných skrývajúcich sa podobné názory.
Samotnú vojnu začala Anna tiež z politického hľadiska riešiť až na posledných stranách, dovtedy sme však mali pojem o tom čo sa vonku dialo – prevažne cez opisy nočnej streľby či bombardovaní okolitých miest.
Anna síce plánovala svoje zápisky eventuálne vydať v podobe knihy, a text upravovala s vedomím že ich niekto cudzí bude čítať, no úplne prvé spomienky si písala iba pre seba a pre Kitty. Síce niekoľko krát spomínala, že si listovala cez prvé stránky, no je otázne či tak plánovala urobiť aj v ďalekej budúcnosti. Ale nemyslím že to bol hlavný podnet. Hlavne sa potrebovala vyrozprávať a mať pocit, že aspoň niekomu môže napísať všetko čo si myslí. Občas jej asi skutočne pomohlo, keď si myšlienky utriedila na kuse papiera.
Aj napriek niekoľkým rokom skrývania sa pred násilím sa nezdalo, že by Anna príliš zatrpkla. Stále vedela nájsť nádej na lepšiu budúcnosť a nachádzala krásu v jednoduchých skutočnostiach, či iba v počasí.
Táto kniha stále zostáva silným posolstvom toho, čo dokázala nenávisť spraviť zo svetom. No aj posolstvom toho, že aj v zlom sa dá nájsť niečo dobré. Nemôžeme opakovať chyby, ktoré spravili ľudia počas storočí a ostáva veriť, že podobné príbehy si nebudeme musieť v budúcnosti čítať opäť iba pre to, aby sme v sebe našli kúsok ľudskosti a dôvod ich nespôsobiť.
