Kniha Denník Anny Frankovej je epika písaná vo forme denníka bez nadväzujúceho príbehu. Dielo má 254 strán a je rozdelené do kapitol, podľa dní v ktorých Anna písala o svojich každodenných udalostiach. Po vojne bol denník spracovaný Anniným otcom Ottom a následne vydaný ako kniha. Dnes patrí medzi jednu z najznámejších a najčítanejších kníh na svete.
Anna Franková bolo milé a inteligentné dievča. Bola obľúbená v škole aj medzi svojimi kamarátkami. Žila normálny život školáčky, no keď jedného dňa prišiel rodine Frankovcov list o predvolaní židov do koncentračného tábora, rozhodli sa že sa ukryjú, a to v zadnom trakte v budove otcovej firmy. Už dlhšie roky si pripravovali úkryt a zásoby, pretože na tento moment čakali.
Anna dostala na svoje trináste narodeniny denník, do ktorého si od toho dňa začala písať všetky príhody a pocity, ktoré každý deň zažívala. Denník pre Annu zohrával úlohu kamarátky, ktorej neustále písala, keďže sa často cítila osamelá. Sprvu sa jej písanie do denníka zdalo divné, no veľmi rýchlo sa stalo jej každodennou rutinou, najmä počas skrývania pred Nemcami. Rozmýšľala nad tým, či si jej denník niekedy niekto prečíta, no keď v Oranžskom vysielači ohlásili, že sa po vojne budú denníky zbierať, potešila sa a dúfala, že sa jej dielo niekedy dostane do sveta.
V denníku Anna opisuje svoje vzťahy s ostatnými potopenými v ukryté. Najčastejšie píše o zlom vzťahu s matkou a o každodenných hádkach spolubývajúcich. V zadnom trakte bývala s ďalšími siedmimi ľuďmi, a to s rodinou Van Daanovcov, zubárom Dusselom, jej rodičmi a staršou sestrou Margot, ktorých v denníku oslovovala prezývkami. Najlepšie si však rozumela s Petrom van Daanom, do ktorého sa po čase zaľúbila a mnohokrát ho v denníku spomínala spolu s udalosťami týkajúcimi sa ich spoločného vzťahu.
Okrem Petra často opisovala témy dospievania a taktiež aj pokroky vo vojne. Denne sa zobúdzala na otrasné zvuky streľby a bombardovania v meste, ktoré ju veľmi desili. Obyvatelia zadného traktu boli dobre informovaní o situácii vo svete vďaka Oranžskému vysielaču, okolo ktorého si každý večer si posadali, aby sa dozvedeli ako ďalej postupuje vojna. Anna bola zhrozená z toho, čo Nemci robili židom. Pociťovala výčitky svedomia, pretože na rozdiel od jej židovských kamarátok si žila v pohodlí v úkryte, zatiaľ čo ony museli vojnu prežívať na vlastnú kožu.
V budove neboli sami, pretože firma stále fungovala a chodili do nej zamestnanci, a tak si museli stanoviť presný rozpis hodín, kedy sa mohli ísť kúpať a kedy bola budova prázdna. Anna sa vždy snažila zachovať pokoj, byť milá a morálna, no v tých extrémnych podmienkach v ktorých žila to bolo veľmi náročné. Dva roky žila v malom, stiesnenom úkryte so siedmimi ľuďmi a po čase si všetci začali liezť na nervy. Anna vždy túžila ísť von do prírody a do školy, no situácia jej v tom zabraňovala. Preto sa snažila zahnať nudu učením, čítaním a písaním vlastných príbehov, ktoré raz chcela vydať. Každodenne písala do denníka, čo jej pomohlo lepšie spracovať emócie, ktoré pociťovala a vďaka tomu dospela rýchlejšie, ako väčšina detí v jej veku. Jej názory a správanie sa stali kontrolovanejšími, než názory jej rodičov.
Myslím si, že kniha bola zaujímavá a veľmi ju odporúčam, pretože nám ukázala pohľad na svet z iného uhla. Páčilo sa mi, že aj keď Anna prežívala ťažké obdobie vojny, denník bol vždy písaný optimisticky a pozitívne s nádejou, že sa všetko raz dobre skončí. Toto dielo je v dnešnej dobe významné aj na uvedomenie toho, že to v tých časoch vôbec nebolo jednoduché ani príjemné.