Utkvel zrakom na pavučine, keď sa dozvedel, že majú stopäťdesiat raňajok, a bez raňajok zaváhal s odpoveďou. Pavol sa zahanbil. Ich dom bol postavený do tvaru L. Po chvíli sa objavila dievčenská hlava. Dievča sa z okna zasmialo. Pavla to fascinovalo a s chvatom zaplatil nájom za byt. Pavol povedal Jánovi, aby si rozdelili stôl na dve polovičky, aby sa nevyrušovali pri písaní. Keď sa Pavol vrátil z úradu, zobral stoličku, sadol si k oknu a čakal, kým dievča znova vyjde k oknu. Pavol čakal a čakal, až prešli jeden až dva týždne, a dievča sa stále neukazovalo. Pavol už strácal nádej. A vtom vystrčilo hlavu a znova sa začalo smiať. Pavol sa posunul od okna do izby, aby dievča nevidelo jeho tvár, lebo Pavol sa za svoju tvár hanbil. Závidel Jánovi, že sa môže pokojne pozerať do zrkadla. Vtom prišlo Pavlovi na um, aby si napudroval tvár, aby zakryl svoju nečistotu na pleti. Ján zachytil do zrkadla slnečné lúče, ktoré padali presne na tvár dievčaťa, ktoré sa ukázalo v okne. Bola usmievavá a záhadná. Dievča obrátilo tvár smerom k lúčom, neprestalo sa usmievať ani keď jej Ján poslal bozk, a keď jej Pavol ukazoval papier, na ktorom bolo napísané Ľúbim vás dnes večer o 7 v Kajzlových sadoch!, dievča sa len usmievalo, ale jej úsmev bol podivuhodne veselý. Dievča bolo slepé. Pavol sa díval s hrôzou na jej usmiatu tvár. Pavol zvesil hlavu a pomaly si stieral púder z tváre.
