Epos o Gilgamešovi
Epos o Gilgamešovi je jeden z najstarších príbehov o smrti, ale aj o tom, ako žiť. Keď jeho blízky priateľ Enkidu zomrie, Gilgameš cíti veľký smútok a strach. Prvýkrát si uvedomí, že aj on raz zomrie. Tento strach ho prinúti vydať sa na dlhú cestu za nesmrteľnosťou. Myslí si, že ak nezomrie, nebude musieť cítiť bolesť. No táto cesta ho nakoniec naučí niečo dôležitejšie.
Počas cesty stretáva rôznych ľudí, ktorí mu ukazujú iný pohľad na život. Jednou z nich je Siduri. Tá mu radí, aby prestal hľadať večný život a radšej si užíval jednoduché veci – jedlo, lásku, oslavy a bežné dni. Hovorí mu, že život je krátky, a preto by sme si ho mali vážiť. Jej rada ukazuje hlavnú myšlienku príbehu: strach zo smrti nám môže brániť vidieť krásu života. Gilgameš sa naháňa za niečím, čo nikdy nezíska, a pritom si nevšíma to, čo už má.
Neskôr Gilgameš nájde rastlinu, ktorá mu má vrátiť mladosť, ale had mu ju vezme. To ukazuje, že večný život nie je pre ľudí a nedá sa dosiahnuť. Aj keď o rastlinu príde, nie je to úplná prehra. Práve vtedy začne chápať, že dôležité nie je žiť navždy, ale žiť dobre.
Na konci príbehu sa Gilgameš vracia do mesta Uruk ako zmenený človek. Už sa nesnaží utiecť pred smrťou. Je hrdý na to, čo dokázal, a na svoj život. Hradby mesta mu pripomínajú, že aj keď život netrvá večne, naše činy a vzťahy tu môžu zostať.
Podľa mňa príbeh ukazuje na smrteľnosť a opisuje ju skôr ako niečo pozitívne než negatívne. Na Gilgamešovi si môžeme všimnúť, ako sa mení jeho pohľad na život najprv sa bojí čoraz viac, ale neskôr sa začne báť čoraz menej.