Knižku som si vybrala aj preto, lebo som ju dostala v adventnom kalendári ako prekvapenie od Mikuláša.
Na prvý pohľad ma zaujali ilustrácie od Quentina Blake.
Najviac sa mi na knihe páčilo, ako Lišiak a jeho rodina kopali chodbu v podzemí. Najviac sa mi páčila sedemnásta kapitola, pretože bola veľmi krátka a bola o hostine veľkého množštva vyhladovaných zvieratiek 29 členov -rodiny králikov, lasíc, jazvecov, krtkov a líšiek. Hostia bola za veľkým stolom v podzemných chodbách, kde sa zvieratká náhodou stretli keď utekali pred farmármi, ktorí ich nechali vyhladovať. Zvieratká, ktoré sa krádežami pomstili farmárom, pili Bubláňov jablkový mušt, jedli Buncove husi, kačice, slaninu, šunku a Bambúchove sliepky.
Páčilo sa mi tiež prostredie v ktorom sa príbeh odohrával v lese pod obrovským stromom nad údolím, kde bola Lišiakova nora. Nepáčilo sa mi ako Lišiakovi odstrelili chvost keď na neho pred vchodom do nory čakali farmári, ktorým kradol jedlo na ich farmách. Nepáčilo sa mi tiež, ako farmári s lopatami keď kopali a s mechanickými rýpadlami plašili zvieratká v norách a nútili ich hladné kopať ďalšie a ďalšie chodbičky v podzemí.
Čítanie tejto knihy a príbehu v nej mi prinieslo veľa nápadov na ďalšie kresby, ktoré by som vedela k tomuto príbehu nakresliť aj ja podľa svojej fantázie. Zistila som, že je dobé keď v knihách víťazí dobro nad zlom, napríklad ako zvieratká vyhrali nad pomstychtivými farmármi. Páčilo sa mi, že aj keď Lišiak prišiel o svoj chvost, tak sa nevzdával a vymýšlal ďalšie nápady ako zachrániť rodinu a povzbudzoval ich v kopaní aj keď boli už veľmi unavení. Tento príbeh ma inšpiroval k tomu, aby som sa tiež nevzdávala.
Knižka bola pekne písaná po kapitolách, takže som si medzi jednotlivými časťami príbehov mohla dávať prestávky v čítaní. Dej bol veľmi zábavný a dobre sa mi čítal. Keby som mohla niečo zmeniť v deji, tak by to bolo to, že farmári by mali psa, ktorý by mal kašeľ a preto by nemohlo vystopovať líšky.
