Od Backmana som už niečo čítala, ale toto bolo iné. Začína to ako nevydarená banková lúpež a rukojemnícka dráma počas prehliadky bytu, ale v skutočnosti je to kniha o nás všetkých. O tom, že dospelí v podstate vôbec netušia, čo robia, a len sa snažia nejako prežiť deň. Postavy sú tam na prvý pohľad nesympatické a divné, ale postupne, ako sa odkrývajú ich príbehy, som v každej z nich našla kúsok seba alebo niekoho známeho.
Je to neskutočne vtipné, ale zároveň hlboko smutné. Backman má dar písať o psychických problémoch, úzkosti a osamelosti s takou ľahkosťou, že sa pri tom nebudete cítiť pod psa. Práve naopak, kniha mi dala pocit, že je v poriadku nebyť v poriadku. Ten chaos v deji sa na konci tak geniálne pospája, že som len zostala pozerať do steny. Naučilo ma to, že každý, koho stretneme, bojuje nejaký svoj vnútorný boj, o ktorom nič nevieme, a preto by sme mali byť k sebe trochu láskavejší. Toto je kniha, ktorú by som dala prečítať každému, kto má pocit, že na svoje problémy je sám.
