Kniha Girl in Pieces sleduje príbeh sedemnásťročnej Charlie Davis, dievčaťa, ktoré si prešlo extrémne náročným detstvom a dospievaním. Už od začiatku je jasné, že toto nie je ľahké čítanie. Príbeh sa dotýka tém ako sebapoškodzovanie, strata, trauma, závislosti a psychické zdravie.
Charlie stratila takmer všetko. Jej otec odišiel, keď bola ešte malá, jej matka zápasí so závislosťou a jej najlepšia kamarátka Ellis zomrela tragickým spôsobom. Tieto udalosti ju úplne zlomili. Nedokáže zvládať svoje emócie, a preto sa uchyľuje k sebapoškodzovaniu ako spôsobu, ako cítiť aspoň niečo alebo naopak necítiť nič.
Príbeh začína v psychiatrickom zariadení, kde sa Charlie snaží zotaviť. Postupne spoznávame jej minulosť cez spomienky a útržky myšlienok. Jej vnútorný svet je chaotický, plný bolesti, prázdnoty a pocitu, že nikam nepatrí.
Po prepustení z liečebne sa Charlie snaží začať odznova. Presťahuje sa do nového mesta, nájde si prácu a postupne si buduje nový život. Spoznáva nových ľudí. Niektorí jej chcú pomôcť, iní ju naopak stiahnu späť do deštruktívneho prostredia.
Jednou z dôležitých postáv je Riley, chlapec, ktorý jej ukáže, že nie je sama. Ich vzťah je však komplikovaný a nie vždy zdravý. Kniha realisticky zobrazuje, ako ľudia s vlastnými problémami často nedokážu pomôcť ani sebe, nieto ešte niekomu inému.
Charlie neustále bojuje sama so sebou. Má chvíle, keď sa zdá, že sa zlepšuje, no potom prídu pády, ktoré ju vrátia späť na začiatok. Tento cyklus je veľmi realistický. Uzdravenie nie je priame, ale plné krokov dopredu aj dozadu.
Autorka veľmi surovo a úprimne opisuje Charlieine myšlienky. Čitateľ sa dostáva priamo do jej hlavy, cíti jej bolesť, zmätok aj túžbu po tom, aby bola „normálna“. Kniha neidealizuje psychické problémy, ale ukazuje ich také, aké sú: ťažké, vyčerpávajúce a často nepochopené okolím.
Postupne sa však objavuje aj nádej. Charlie si začína uvedomovať, že uzdravenie je možné, aj keď je pomalé. Učí sa prijímať pomoc, hľadať malé dôvody, prečo pokračovať, a hlavne si začína uvedomovať vlastnú hodnotu.
Záver knihy nie je úplne uzavretý ani dokonalý, ale je realistický. Charlie nie je „vyliečená“, no je na ceste. A to je to najdôležitejšie.
Moje pocity:
Táto kniha ma zasiahla asi najviac zo všetkých. Nebola to len smutná kniha ale bola ťažká, surová a veľmi reálna. Počas čítania som mala chvíle, keď som si musela dať pauzu, pretože to bolo emocionálne náročné.
Charlie mi bolo neskutočne ľúto. Jej bolesť bola tak autentická, že som ju cítila spolu s ňou. Najviac ma zasiahlo to, ako sama seba vnímala, ako niekoho, kto nestojí za nič. To bolo veľmi silné a zároveň desivé, pretože som si uvedomila, že veľa ľudí sa môže cítiť rovnako.
Táto kniha ma donútila zamyslieť sa nad tým, ako vnímame psychické zdravie. Uvedomila som si, že nie vždy vidíme, čím si ľudia prechádzajú, a že by sme mali byť viac empatickí a menej súdiť.
Nebola to kniha, pri ktorej by som sa cítila „dobre“. Ale bola to kniha, ktorá mi niečo dala. Naučila ma viac si vážiť samu seba, viac si všímať ľudí okolo seba a hlavne pochopiť, že aj keď sa niekto cíti zlomený, stále existuje nádej.
Po dočítaní som mala v sebe smútok, ale aj zvláštny pocit pokoja. Ako keby som vedela, že aj keď je život ťažký, stále má zmysel bojovať.